Eduard Chmelár

Hoci si uvedomujem, že pre mňa ako kandidáta do Európskeho parlamentu môže byť vysoko kontraproduktívne hovoriť o téme, ktorá je značne nepopulárna a na ktorej sa nedajú zbierať politické body, v súvislosti s poslednými udalosťami na našej politickej scéne nemôžem mlčať. Už takmer systematické zneužívanie maďarskej karty pred každými voľbami sa stáva nechutnou tradíciou. Na jej vlne sa priživia mnohí: slovenskí i maďarskí šovinisti, umiernení nacionalisti, ktorým tečie do topánok, nudní treťotriedni politici, ktorí nevedia zaujať konštruktívnejšou agendou. Avšak bičovanie nacionalistických vášní v spojitosti so zúfalo sa prehlbujúcou ekonomickou krízou, s ktorou si zatiaľ nikto nevie dať rady, je nebezpečná kombinácia, pred ktorou nás dejiny márne varujú.

» Viac

Skupina viac ako 400 mimovládnych organizácií z celej Európy odštartovala kampaň, ktorej cieľom je zaviazať kandidátov do Európskeho parlamentu k presadzovaniu zodpovednosti nadnárodných korporácií, etických pravidiel lobbingu, reformy finančnej architektúry a revízie obchodnej politiky EÚ. Kampaň koordinuje organizácia Priatelia Zeme. K tomuto záväzku sa hrdo hlásim a prinášam preklad textu sľubu v plnom znení:

» Viac

Zjednotená Európa sleduje najmä jeden cieľ – slúžiť mieru. Tieto slová, ktoré vpísal Jean Monnet do Deklarácie z 9. mája 1950 a ktoré predniesol vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman (odtiaľ trochu nepresný názov Schumanova deklarácia), sú najlepším dôkazom, že spoločný trh je prostriedkom, nie cieľom integrácie. Výzva, aby sa európske štáty spojili pri ťažbe uhlia a výrobe ocele, nemala primárne ekonomický zámer. Zjednotenie uhoľného a oceliarskeho priemyslu ako dobového základu vojenskej sily malo svoj zásadný politický význam, ktorý otcovia zjednotenej Európy vyjadrili priamo a doslovne v texte deklarácie: pre krajiny, ktoré sa k tomuto plánu pripoja, bude tento návrh prvým konkrétnym základom Európskej federácie, ktorá je nevyhnutná pre udržanie mieru. Aby nedošlo k chybnej interpretácii, Robert Schuman sa k svojim zámerom vyjadril ešte raz v testamente Charta zjednotenej Európy, ktorý vyšiel roku 1963 v Ženeve. „Politická integrácia musí byť doplnením ekonomickej integrácie,“ píše a pokračuje: „Len politicky integrované krajiny vykonajú spoločné rozhodnutia medzinárodného dosahu.“ Schuman nechápal zjednotenú Európu len ako do seba zahľadenú pevnosť, ale ako model medzinárodných vzťahov pre tretie tisícročie: „Európa sa musí znovu stať vodcom humanity,“ píše a svoj testament zakončuje víziou: „Zjednotená Európa predznačuje všeobecnú solidaritu budúcnosti“.

» Viac

Prvý máj patrí medzi sviatky s najdlhšou tradíciou u nás, napriek tomu o jeho podstate paradoxne veľa nevieme. Koluje o ňom množstvo absurdných predsudkov, fám a zarážajúca je aj neznalosť toho, čo si ním pripomíname. Obyčajne sa hovorí o pripomínaní si streľby do chicagských robotníkov, no k tej nedošlo 1. mája a pozadie týchto historických udalostí je komplikovanejšie.

» Viac

Narodil som sa v okamihu, ktorý lemovali dve základné udalosti. Vrcholiace politické čistky v našej krajine (mojej mame zo žartu povedali, že dátum môjho príchodu na svet, výročie okupácie vojskami Varšavskej zmluvy, bol politickou provokáciou) a založenie organizácie Greenpeace, ktorá práve v tom čase pripravovala prvé protesty proti americkým testom jadrových zbraní. Z hľadiska mierového hnutia to boli pochmúrne časy. V tej dobe ešte nebola na svete ani zmluva o zákaze biologických zbraní, ani konvencia o nehumánnych zbraniach, ani zmluva o konvenčných ozbrojených silách v Európe, ani konvencia o zákaze chemických zbraní, ani zmluva o úplnom zákaze jadrových skúšok. Neexistovali bilaterálne americko-ruské dohody SALT a START, neexistovala zmluva o obmedzení systému protiraketovej obrany, neexistovala zmluva o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu. Dnes je pre mnohých zrejme ťažké predstaviť si, čo pre vtedajšiu generáciu znamenala vízia jadrového odzbrojenia. Mnohí zabudli, že v osemdesiatych rokoch minulého storočia sa hovorilo o hrozbe jadrovej apokalypsy, že hlavnou témou medzinárodných vzťahov bolo horúčkovité zbrojenie. Zmenil sa odvtedy svet k lepšiemu, ak väčšinu svetových lídrov táto otázka prestala zaujímať? Skôr naopak.

Pred niekoľkými dňami uplynulo 23 rokov od najväčšej environmentálnej katastrofy v dejinách ľudstva. Nad ránom 26. apríla 1986 padol v ukrajinskom Černobyle mýtus o bezpečnosti jadrovej energetiky. Výbuch reaktora uvoľnil 200-krát väčšiu rádioaktivitu, ako bola sila atómových bômb zhodených na Hirošimu a Nagasaki. Podľa relevantných štúdií zomrelo v dôsledku ožiarenia z Černobyľu na rakovinu 30 000 až 60 000 ľudí. Z toho na Slovensku usmrtila kontaminácia okolo 600 – 700 ľudí. No ani tieto desivé čísla nepredstavujú vrchol nukleárnej štatistiky. Od 16. júla 1945 do 9. októbra 2006 vydržala naša Zem v dôsledku skúšok atómových zbraní 2059 jadrových výbuchov. Čiže na každý rok atómového veku pripadá v priemere 34 nukleárnych detonácií. Atómové zariadenia vlastní 40 krajín vrátane Slovenska, čo znamená, že všetky tieto štáty sú teoreticky schopné vyrobiť jadrovú zbraň. Celosvetový arzenál predstavuje takmer 30 000 nukleárnych zbraní, ktoré dnes vlastnia Spojené štáty, Rusko, Čína, Francúzsko, Izrael, Veľká Británia, India, Pakistan a Severná Kórea. Z hľadiska ich reálneho vojenského využitia je to číre šialenstvo, nákladný a nefunkčný šrot. Na druhej strane možnosť, že sa takéto zbrane dostanú do rúk teroristov, predstavuje ohrozenie existencie ľudstva najvyššieho stupňa. A v tejto oblasti sa najmä počas osemročného vládnutia Georga Busha, ktorý radšej strašil svet paranoidnými scenármi a neexistujúcimi hrozbami, neurobilo vôbec nič. Aj preto sa čoraz hlasnejšie ozývajú názory, že najefektívnejšou cestou eliminujúcou túto hrozbu je likvidácia celého jadrového arzenálu.

Táto otázka visí vo vzduchu prakticky od začiatku jadrového veku. Už v roku 1946 vznikol na pôde OSN plán, ako odstrániť atómovú zbraň zo svetovej politiky. Jeho neúspech fakticky odštartoval moderné preteky v zbrojení. Pôvodne odstrašujúca moc nukleárnej bomby sa so vzrastajúcim počtom jej vlastníkov zdevalvovala na jednotku sily. Do zápasu o jadrové odzbrojenie sa však zapojila aj svetová verejná mienka. Kým v druhej polovici 40-tych rokov minulého storočia sa zdôrazňovala najmä ničivá sila atómovej zbrane, v 50-tych rokoch začali mať ľudia strach z dôsledkov rádioaktívneho žiarenia. Indický premiér Džavaharlál Néhrú ako prvý kategoricky žiadal zastaviť jadrové skúšky, ako aj vypracovať všeobecnú dohodu o odzbrojení. Valné zhromaždenie OSN tak už v roku 1954 proklamovalo svoj dlhodobý cieľ: všeobecné a úplne odzbrojenie pod efektívnou medzinárodnou kontrolou. Táto rezolúcia je v platnosti dodnes a určuje základné morálne parametre odzbrojovacieho procesu. V skutočnosti však počet jadrových zbraní neustále a prudko rástol.

Zhoršujúca sa situácia vyústila až do zbrojného šialenstva osemdesiatych rokov. Arzenály jadrových, ale aj konvenčných zbraní v tom čase dosiahli rozmery, ktoré sa vymykajú akejkoľvek ľudskej predstavivosti. Viac ako 500 tisíc vedcov na celom svete sa zapojilo do vývoja čoraz rafinovanejších zbrojných systémov a odčerpávali energiu ľudstva potrebnú na riešenie oveľa závažnejších problémov. Pritom cena dvoch strategických bombardérov najnovšieho typu tých čias mohla zabezpečiť napríklad financovanie celosvetovej kampane za odstránenie negramotnosti. Pentagon dokonca vypracoval „stratégiu priamej konfrontácie“ so sovietskym blokom v globálnom meradle. O tom, že nešlo len o formálny akt, svedčí svedectvo prezidenta Ronalda Reagana, ktorý vo svojich pamätiach priznal, že niektorí predstavitelia ministerstva obrany skutočne uvažovali o jadrovej vojne v pojmoch zaútočiť a zvíťaziť.

Uvoľnená atmosféra po skončení studenej vojny spôsobila utlmenie zbrojenia. Nie však nadlho. Nie je náhodné, že obchod so zbraňami začal opäť stúpať v polovici deväťdesiatych rokov, keď sa krajiny strednej a východnej Európy začali otvorene hlásiť o členstvo v Severoatlantickej aliancii. Rovnako nie je náhodné, že jedna z hlavných postáv medzinárodného lobingu za expanziu paktu a zakladateľ Amerického výboru pre rozšírenie NATO Bruce Jackson bol v rokoch 1993 – 2002 viceprezidentom najväčšej americkej zbrojárskej firmy Lockheed Martin Corp., ktorá financovala činnosť spomínanej lobistickej skupiny. Pri týchto súvislostiach už vari nikoho neprekvapí, že Bruce Jackson sa koncom roka 2002 zjavil v novej úlohe: ako zakladateľ Výboru pre oslobodenie Iraku, ktorý sa snažil získať podporu vo svete pre vojenský útok na Bagdad. Netreba zdôrazňovať, že aj táto misia sa tešila štedrej priazni Lockheed Martin Corp. ... Éra Georga Busha bola síce psychotická, z hľadiska zbrojenia však nepredstavovala zásadný prelom. Ten môžeme pozorovať približne od roku 1995, kedy sa začala stupňovať umelo vyvolaná atmosféra nedôvery, kedy sa začali objavovať rôzne mediálne kampane plné katastrofických scenárov o temných plánoch nepoddajných režimov a ich „svetovej hrozbe“.

Dnes úroveň zbrojenia v mnohých parametroch prevyšuje šialené osemdesiate roky, ale nikto sa tomu nečuduje. Nový americký prezident Barack Obama vzbudzuje nádej svojou rétorikou, no v celosvetovom ošiali akosi zanikla správa, že Spojené štáty chcú v tomto roku vydať na zbrojenie až 4.6 % HDP, teda viac ako Bushova administratíva v minulom roku. Vojenské výdavky USA dosiahli výšku výdavkov na armádu vo všetkých ostatných štátoch sveta dohromady. To však nie je jediný problém. Trápi nás možný vývoj atómových zbraní v Iráne alebo stav jadrového arzenálu v Rusku, no nevieme nič o tom, ako je zabezpečených niekoľko stoviek amerických nukleárnych hlavíc rozmiestnených v Európe, konkrétne v Nemecku, Veľkej Británii, Belgicku, Holandsku, Taliansku a Turecku. Vzhľadom na zmätok v kontrole obchodu s jadrovým materiálom už existujú expertné analýzy a prognózy, v akom časovom horizonte sa predpokladá, že teroristi získajú prístup k nukleárnym zbrojným kapacitám – čo je bezpochyby ich prioritným cieľom.

Dosiahnutie tejto méty im uľahčuje aj fakt, že Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (NPT) dnes neporušuje len problémová Severná Kórea alebo India, ale aj západné krajiny. Zmluva v článku IV zaväzuje vlastníkov atómových bômb robiť opatrenia smerujúce k nukleárnemu odzbrojeniu. Takéto aktivity krajiny tzv. jadrového klubu nielenže nevyvíjajú, ale Spojené štáty priamo vyrábajú nové druhy, zvyšujú ich ničivú silu, presnosť i dolet. George Bush dokonca v marci 2006 podpísal v New Dillí dohodu o pomoci indickému jadrovému programu (predaj paliva a technológií) napriek tomu, že India je jednou z troch krajín, ktoré odmietli podpísať NPT, čo znamená prakticky likvidáciu tejto zmluvy. Globálna nukleárna politika je dnes vinou jej kľúčových hráčov v troskách.

Sme schopní niečo s týmto stavom robiť? Áno, sme! Predovšetkým, po nevyužitej šanci krátko po skončení studenej vojny dnes svetové spoločenstvo po prvýkrát dosiahlo stav, kedy sa podmienky na elimináciu nukleárneho arzenálu podstatne zlepšili. Prispel k tomu aj nedávny prejav Baracka Obamu v Prahe, v ktorom načrtol víziu jadrového odzbrojenia. K jeho nadšeniu sa síce zatiaľ nepripojili rozhodujúce mocnosti, no tento „americký Gorbačov“ môže stavať na neprehliadnuteľnej podpore všetkých ľudí dobrej vôle. Podľa prieskumov, na ktoré pravidelne upozorňuje organizácia Greenpeace, až 87 percent americkej verejnosti si myslí, že USA by mali vyjednať celosvetovú dohodu o likvidácii jadrových zbraní. Až 61 percent ruskej populácie je za likvidáciu všetkých jadrových zbraní. To isté si myslí 92 percent Austrálčanov, 92 percent Nórov, 72 percent Belgičanov, 93 percent Kanaďanov, 75 percent Turkov, 78 percent Japoncov či 62 percent Indov. Likvidáciu všetkých jadrových zbraní podporuje väčšina členských štátov OSN. Je to predovšetkým verejná mienka, ktorá už neraz preukázala, že je silnejšia ako zámery veľmocí. Je to hlas nás všetkých, ktorý nesmie utíchnuť, ktorý by mal podporovať každého idealistu s odvahou postaviť sa proti nukleárnemu nebezpečenstvu. Svetové spoločenstvo v uplynulom desaťročí vybočilo z uznávaných noriem medzinárodných vzťahov. Dnes je ťažké nájsť novú cestu, ale cieľ je jasný. Na stranu prívržencov jadrového odzbrojenia už prešli najväčšie žijúce legendy svetovej diplomacie ako Henry Kissinger, George Schultz, Hans-Dietrich Genscher, ale aj Helmut Schmidt, Richard von Weizsäcker a iní. Bývalý americký minister obrany a prezident Svetovej banky Robert McNamara napísal v máji 2005 článok do prestížneho časopisu Foreign Policy, v ktorom apeloval na Spojené štáty, aby viac nepočítali s nukleárnymi zbraňami ako prostriedkom zahraničnej politiky. Podľa neho je doterajší postoj USA nemorálny, protiprávny a nebezpečný. McNamara je presvedčený, že riziko jadrových zbraní v rukách teroristov je najsilnejším argumentom pre ich úplné zničenie.

Svet bez jadrových zbraní je možný. Neprestaňme zaň bojovať. Ak sa vzdáme svojich snov, vzdávame sa budúcnosti, vzdávame sa viery v lepší svet pre všetkých. Za uplynulé dve desaťročia sa nestalo nič, prečo by sme mali nebezpečenstvo nukleárneho konfliktu podceňovať. Je čas obnoviť pátos mierového hnutia. Samozrejme, že toto úsilie bude časťou spoločnosti prezentované ako utopické, naivné a smiešne. Ale ako hovorieval Maháthma Gándhí: Najprv vás ignorujú. Potom sa vám vysmievajú. Potom s vami bojujú. No a napokon vyhráte...

Mýtus o Severoatlantickej aliancii ako záruke našej bezpečnosti považujem za jednu z najväčších a najsofistikovanejších lží súčasného sveta. Nielen preto, že NATO je organizáciou, ktorá je v skutočnosti najviac pripravená na najmenej pravdepodobné útoky a najmenej pripravená na najviac pravdepodobné útoky Ale najmä preto, že jej ciele, mechanizmy a možnosti sú v priamom rozpore s oficiálne deklarovanou propagandou. To, že jej podlieha väčšina inak triezvych analytikov je oveľa smutnejšie ako bombastické a prázdne reči politických elít. Tie majú napokon iba zakryť bezradnosť, s akou stoja lídri aliancie pred najväčšími výzvami našej planéty.

Od roku 1999 riešia summity Severoatlantickej aliancie otázky, ktoré bezprostredne nesúvisia s obranou ich členských štátov. Akokoľvek sa o to politici snažia, povedzme si na rovinu, že presvedčiť obyvateľov krajín NATO, že ich bezpečnosť ochráni aliancia v Hindúkuši, je (jemne povedané) trochu zložité. Zrejme aj z týchto dôvodov pristúpilo vedenie NATO k nápadu, ktorý by viac pristal Severnej Kórei ako zväzku demokratických štátov: vytvoriť „nekonvenčné reklamné videá“ pre You Tube pod heslom „Mier a bezpečnosť – to je naša úloha“ s cieľom zvýšiť popularitu vojenských intervencií aliancie medzi mladými ľuďmi na Západe, ktorí (zadubenci akísi) podľa prieskumu verejnej mienky pre ne nemajú veľa pochopenia... Táto čistá orwellovčina je len symbolickým vyjadrením podvodu, ktorému sme v súvislosti s cieľmi NATO vystavení.
Severoatlantická aliancia je dnes predstavovaná ako najúspešnejšie vojenské zoskupenie v dejinách, ale tento usmievavý reklamný slogan má niekoľko trhlín. Predovšetkým, zásah Severoatlantickej aliancie v Juhoslávii bol síce vojensky úspešný (aj keď z hľadiska medzinárodného práva ilegálny a neprimeraný – samotné letecké údery výrazne zintenzívnili etnické násilie), politicky sa však skončil ako fiasko. Znížil stabilitu balkánskych krajín, vyznel ako jednostranný kolektívny trest, nevyriešil ani problém utečencov a čo je najdôležitejšie: nesplnil deklarovaný cieľ – zachovanie multietnického Kosova. Namiesto toho jednotky NATO zlyhali pri následnom zabezpečení poriadku v provincii, keďže nedokázali zabrániť, ba podľa miestnych kritikov sa dokonca nečinne prizerali následnému vraždeniu a vyháňaniu Srbov. V Afganistane je to ešte horšie a tam NATO vyslovene prehráva. Panika v bruselskej centrále je pochopiteľná: v tejto krajine sa totiž nebojuje o slobodu, ale o tvár a dobré meno celej organizácie, ktorá už konflikt prakticky nemôže vyhrať – môže sa pokúsiť iba vydržať, kým sa bojujúce strany dohodnú a ona bude môcť vycúvať bez dramatickejšej psychologickej ujmy. V čase, keď čoraz viac britských a amerických generálov tvrdí, že to nemá cenu, odchádzajúci šéf NATO Jaap de Hoop Scheffer vyhlasuje brežnevovským jazykom, že tam zostaneme „po dohľadnú budúcnosť“ a americký prezident Barack Obama chce zvýšiť počet svojich vojakov na 60 000. Pripomeňme si, že Sovietsky zväz nasadil do tejto krajiny v osemdesiatych rokoch minulého storočia viac ako 100 000 vojakov, a aj tak musel napokon z Afganistanu utekať. Pre spravodlivosť však dodajme, že terajší šéf Bieleho domu chápe situáciu oveľa realistickejšie ako jeho kovbojský predchodca. Už len tým, že okrem vojsk počíta jeho plán aj s prísunom peňazí pre túto ťažko skúšanú krajinu (čo zanedbali všetci doterajší dobyvatelia Afganistanu), ktorá má po desaťročiach krviprelievania plné zuby sľubov a chce v pokoji žiť. Ale aj tým, že pochopil rovnicu vzťahov v oblasti: je absurdné bojovať v Afganistane proti útokom vedeným z Pakistanu a ignorovať pri riešené situácie kľúčovú mocnosť regiónu – Irán. V každom prípade Severoatlantická aliancia by mala byť veľmi opatrná pri hodnotení svojej činnosti ako úspešnej – najmä ak má pri tom nutkanie dehonestovať Organizáciu spojených národov.
Veľmi svojský príspevok prinieslo NATO k problematike globálneho otepľovania. „Klimatické zmeny sa už stávajú realitou, ktorá prinesie niektoré nové výzvy i pre NATO,“ nechal sa počuť v januári tohto roku generálny tajomník aliancie. Za touto zdanlivo sympatickou vetou však stojí jeho plán na vojenské obsadenie Arktídy, ktorá je bohatá na zásoby energetických surovín. NATO plánuje, že hneď, ako sa v dôsledku globálneho otepľovania sprejazdnia severné morské cesty, okamžite za nimi musia nasledovať vojenské plavidlá, ktoré majú podporiť územné nároky aliancie na túto oblasť. Jaap de Hoop Scheffer však verejnosť ubezpečil, že NATO nechce vyprovokovať vojenský konflikt, to iba veľmoci budú musieť byť v oblasti vojensky prítomné. Ešteže tak...

Článok 5 nezaručuje vojenskú pomoc

Kým na jednej strane vyvážame vojenské konflikty do zahraničia, na strane druhej doma zostávame minimálne rovnako zraniteľní ako pred vstupom do aliancie. Je až neuveriteľné, koľko ľudí verí chybnému výkladu článku 5 Washingtonskej zmluvy, ktorý tvorí kostru mýtu o spoločnej obrane pred nepriateľom. V skutočnosti NATO svojim európskym členom nijaké reálne záruky neposkytuje. Donekonečna omieľaný článok 5 neobsahuje nijaký záväzok automatického vypovedania vojny v prípade napadnutia spojenca (tak, ako si to pôvodne želali európske štáty), ale na striktnú žiadosť Spojených štátov iba konštatovanie, že každá strana použije „takú akciu, akú bude považovať za nevyhnutnú“. To je však už iná káva. Právna záväznosť, a teda aj vojenská účinnosť takéhoto článku je nulová. Opatrenia považované za nevyhnutné totiž môžu byť aj prikrývky alebo obväzy. Prípadne slovné vyhrážky politikov.
Nie je to iba môj subjektívny výklad najdôležitejšieho mechanizmu, na ktorom stojí a padá obrana NATO. K rovnakej interpretácii dospeli aj najvyšší predstavitelia Spojených štátov. Bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová obhajovala 7. októbra 1997 pred zahraničným výborom Senátu prijatie nových členov NATO týmito slovami: „Rozšírenie nás nezaväzuje reagovať na každý násilný incident tým, že by sme išli do vojny.“ Rovnakej odpovedi sa dostalo dvadsiatim senátorom, ktorí sa obrátili listom priamo na prezidenta USA so žiadosťou o podrobné stanovisko k článku 5 Washingtonskej zmluvy. Bill Clinton odpovedal, že „útok na jedného z členov neznamená, že sa musíme zúčastniť na spore“. A do tretice, aby bolo všetko jasné, Kongres USA si dal urobiť podrobný rozbor inkriminovanej časti Washingtonskej zmluvy. Profesor Paul E. Gallis jeho závery zhrnul do konštatovania: „Článok 5 nezaručuje použitie sily na pomoc nijakému spojencovi, ktorý bol napadnutý. NATO považujeme za organizáciu kolektívnej obrany, nie kolektívnej bezpečnosti. To je podstata organizácie. Článok 5 vyhlasuje, že členovia NATO musia zvážiť možnosť ísť na pomoc. Pomoc však nie je zabezpečená zmluvou. Pomoc spojencom nie je bezpodmienečná.“
Z doterajšej analýzy vyplýva, že spoliehať sa na ochranný dáždnik NATO by sa v prípade reálneho nebezpečenstva mohlo stať pre našu krajinu rovnakým rozčarovaním, aké zažilo Československo po mníchovskej zrade roku 1938. Napokon, základný dokument NATO v tomto zmysle pripomína skôr československo-francúzsku spojeneckú zmluvu z roku 1924. Vtedajší francúzsky prezident Millerand ubezpečoval T. G. Masaryka, že Praha sa môže spoliehať na Paríž „v dobrom i zlom“, hoci zmluva neobsahovala nijaké priame vojenské záväzky a spojenci sa podľa toho aj správali: pri prvej možnej príležitosti nás zradili. Rovnako článok 5 Washingtonskej zmluvy je ako bezpečnostná záruka bezcenný. Príklad s reakciou európskych spojencov po teroristických útokoch na New York a Washington je irelevantný a ako taký nebol dôkazom solidarity spojencov, ale výrazom lojality ku globálnemu hegemónovi. Inak by sa musel v rovnako absurdnej situácii aplikovať aj v prípade bombových atentátov v Madride a Londýne.
Severoatlantická aliancie je dnes primárne nástrojom zahraničnej politiky Spojených štátov. Jej význam klesá a stúpa podľa momentálneho medzinárodného postavenia USA. V skutočnosti viditeľne upadá najmä od summitu v Prahe roku 2002, na ktorom v rozpore s deklarovanými cieľmi ani Američania, ani ich spojenci nedokázali načrtnúť jasnú predstavu o budúcnosti aliancie. Rovnako treba pripomenúť, že táto organizácia nezvládla od svojho rozšírenia v roku 1999 ani jednu krízu. Dnes jej stačí na to, aby vyhlásila summit NATO za úspešný, iba fakt, že sa dokázala dohodnúť na novom generálnom tajomníkovi.

Obnoviť záväzok kolektívnej obrany EÚ

Za tejto situácie by bolo ľahkomyseľným bláznovstvom, keby sa Európska únia pri budovaní svojej bezpečnosti spoliehala len na Severoatlantickú alianciu. Práve kríza v Kosove a rozporuplná úloha NATO v nej sa stali výrazným impulzom na to, aby sa začala budovať spoločná európska bezpečnostná politika, ako k tomu viedli závery kolínskeho summitu EÚ z 3. júna 1999. Definícia filozofie európskej obrany stála od začiatku na zdravších koreňoch. Zmluva o Západoeurópskej únii (zhodou okolností rovnako v článku 5) hovorí na rozdiel od základného dokumentu NATO o poznanie jasnejším jazykom: „Ak akákoľvek vysoká zmluvná strana bude predmetom vojenského útoku v Európe... ostatné vysoké zmluvné strany poskytnú napadnutej strane všetku vojenskú a inú pomoc a podporu, ktorú majú k dispozícii.“ Žiaľ, Západoeurópska únia sa hneď roku 1954 zriekla vlastnej obrannej štruktúry s výslovným odkazom na NATO. V tom čase to však bolo pochopiteľné. Severoatlantická aliancia si v čase studenej vojny plnila svoje úlohy ako organizácia, ktorá mala preventívny a zadržiavací charakter. Dnes je to však historický relikt, politický protektorát Spojených štátov, ktorý bráni Európe stať sa mocnou, a teda aj bezpečnou. V silnej Európskej únii by sme mali obnoviť záväzok bezpodmienečnej kolektívnej obrany ako výrazu vlastnej identity a bezpečnosti. Európa sa musí bez akejkoľvek nostalgie pripraviť na možnosť, že jej záujmy nebudú hrať v strategických plánoch Spojených štátov podstatnú úlohu. Pasívne sa spoliehať na ochranný dáždnik NATO je skrátka naivné a nezodpovedné. Nijaký politický útvar nemôže byť silný, ak sa v bezpečnostnej oblasti spolieha na ochranu kohosi iného.
Tento problém sa však nemôže zúžiť len na zvýšenie výdavkov na obranu, ktoré sa môže stať dokonca kontraproduktívnym a viesť skôr k rastu militarizmu ako reálnej bezpečnosti. Nesmieme zabúdať, že Európska únia sa zrodila ako mierový projekt a ním by mala aj zostať. Problém je najmä v absolútne odlišnom chápaní metód a cieľov bezpečnostnej politiky. Kým Spojené štáty chápu bezpečnosť ako dobýjanie strategicky výhodných oblastí a vojenské rozširovanie režimov lojálnych k ich impériu, Európska únia chápe bezpečnostné riziká oveľa komplexnejšie a predvídavejšie. Stavia na dominantnej úlohe diplomacie a interkultúrnej tolerancie, nadradenosti medzinárodného práva a vytváraní podmienok na sociálnu spravodlivosť a environmentálnu udržateľnosť ako kľúčových pilieroch medzinárodnej stability. Z toho istého dôvodu odmietla doktrínu tzv. preventívnych vojen. Rovnako vo vojenskej oblasti sa opiera o kľúčovú úlohu OSN prispôsobenej realite 21. storočia. V neposlednom rade treba upozorniť, že Európska únia má neporovnateľne lepšie vzťahy s inými časťami sveta ako Spojené štáty a s nimi stotožňovaná Severoatlantická aliancia. NATO tu nikto nevníma ako alianciu rovnocenných partnerov, ale ako nástroj politiky USA.
Hoci stratu prestíže Severoatlantickej aliancie spôsobil v posledných rokoch aj prudký geopolitický úpadok Spojených štátov, aj USA sú pre niektoré krajiny príťažlivejšie ako samotná bezpečnostná organizácia. Poľský viceminister zahraničných vecí Witold Waszczykowski dal pred dvoma rokmi jasne najavo, že NATO nepovažuje za funkčnú organizáciu. Pre denník Rzeczpospolita 9. marca 2007 doslova povedal: „Severoatlantická aliancia nie je pre Varšavu dostatočnou zárukou bezpečnosti, a preto sa budeme usilovať o dvojstrannú spojeneckú zmluvu s USA. NATO, do ktorého sme vstúpili roku 1999, nie je spojeneckým zväzkom našich snov. Aliancia stratila svoju bývalú silu, a preto treba hľadať dostatočné bezpečnostné garancie.“ Waszczykowski sa dokonca otvorene vyjadril, že neverí, že NATO by Poľsku v prípade ohrozenia pomohlo. Je nesmierne dôležité, aby toto rozčarovanie zo Severoatlantickej aliancie neviedlo k solitérnym pokusom nováčikov o ďalšiu zradu Európy, ale aby sa stalo motorom spoločnej európskej emancipácie. Táto mocenská emancipácia neznamená, že chceme ísť proti Spojeným štátom, že sa s nimi nechceme podieľať na riešení hrozieb medzinárodného terorizmu, globálneho otepľovania, chudoby, energetickej krízy či regionálnych konfliktov vo svete. Chceme to však robiť spôsobom, ktorý neohrozí naše vlastné bezpečnostné záujmy, ktorý predíde rizikám spojeným so závislosťou na hegemónii USA, ktorý dokáže vytvoriť súdržnejšiu politickú štruktúru ako vyjadrenie našich životných potrieb.

Bezpečnosť je buď globálna alebo žiadna

V súvislosti s krízou identity NATO sa v posledných týždňoch objavili úvahy o tom, že by sa táto organizácia mohla rozrásť za rámec spojenectva Európy a Ameriky a prijať také krajiny ako Austrália, Japonsko, Južná Kórea, Izrael či India. Na úrovni think-tankov sa už diskutuje o vytvorení Ligy demokracií. V našej dennej tlači sa táto myšlienka pripísala bývalému republikánskemu kandidátovi na prezidenta Johnovi McCainovi. V skutočnosti ju po prvýkrát sformulovala bývalá ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová už pred desiatimi rokmi a jej návrh sa od terajšieho výrazne odlišoval. Predovšetkým tým, že podľa tohto plánu mala vzniknúť Liga demokracií na pôde OSN, nie NATO, a teda mala plniť oveľa širšie a dôležitejšie úlohy ako iba vojenské – úlohy spojené s ekonomickým a sociálnym rozvojom, s ochranou klímy a podobne. Liga demokracií na pôde svetovej organizácie by chápala bezpečnosť oveľa komplexnejšie ako vojenská aliancia a pritom by vytvorila akúsi dvojrýchlostnú integračnú štruktúru, v rámci ktorej by sa nemusela stretávať s tyranmi. To je dosť zásadný rozdiel oproti terajšiemu návrhu predpokladajúcom iba rozšírenie militarizmu do iných častí sveta.
Barack Obama načrtol v Prahe zaujímavú a sympatickú víziu likvidácie jadrových zbraní vo svete, ktorá je svojím gorbačovovským pátosom v skutočnosti iba obnovením pôvodného záväzku svetového spoločenstva – dosiahnuť všeobecné a úplne odzbrojenie. Ibaže tieto vznešené slová sú v priamom rozpore s hlavnými cieľmi Severoatlantickej aliancie, ktorej štáty vynakladajú 70 percent svetových výdavkov na zbrojenie, hoci NATO už roky sľubuje, že tieto peniaze presunie do iných „oblastí“. Sú v rozpore so skutočnosťou, že NATO sa nevzdalo možnosti použiť jadrové zbrane ako prvé, používa zbrane s ochudobneným uránom a odmieta úsilie Spojených národov o všeobecné a úplne odzbrojenie. Tieto rozličné filozofie sa skĺbiť nedajú. Obamovi však treba držať palce, aby nezostal so svojím idealizmom osamotený. Rovnako však treba myslieť na posilňovanie európskej bezpečnosti. Z dôvodov, ktoré som vymenoval vyššie, je nezodpovedné, ak sa Európska únia spolieha na deravý dáždnik NATO a odčerpáva svoju energiu na jej nezmyselné projekty. Mnohorozmerná a multilaterálna bezpečnostná filozofia Európskej únie predstavuje ten najzdravší základ na riešenie problémov globálnej budúcnosti. Európska únia dnes chápe oveľa lepšie ako Spojené štáty, že bezpečnosť v 21. storočí bude buď globálna alebo žiadna. A na týchto komparatívnych výhodách treba stavať.

Milí židovskí priatelia! Rozhodol som sa aspoň takouto imaginatívnou formou osloviť všetkých Židov dobre vôle, nech žijú kdekoľvek na svete. Neprihováram sa náboženským fanatikom na oboch stranách, nesnažím sa viesť dialóg s politickými extrémistami, ktorí viac ako ľudskému slovu rozumejú paľbe zbraní. Chcem osloviť práve vás, ľudí premýšľajúcich i ľudí trpiacich, ľudí so skúsenosťou pozemského pekla, ľudí, ktorí úprimne milujú svoju vlasť a chcú žiť s ostatnými národmi sveta v mieri a porozumení.

Vždy som mal hlboký súcit s tragickým osudom Židov. Hlasno sa ozývam voči všetkým prejavom antisemitizmu doma i vo svete. Záleží mi na tom, aby aj moji študenti porozumeli tomu, čo to bol holocaust a aké mal následky. Táto desivá skúsenosť vášho národa má pre mňa univerzálne posolstvo. A jeho najsilnejšie historické memento vidím v tom, že toto ani nič podobné sa už nesmie opakovať nikomu a nikde na Zemi. Vy sami by ste mali byť tými vyvolenými, čo najhlbšie chápu humanistický význam tohto posolstva. A nedopustiť, aby sa vo vašom vlastnom vytúženom štáte zaobchádzalo s ľuďmi ako so zvieratami.

Dnes už však nemôžem mlčať, lebo to, čo robíte na okupovanom palestínskom území a to, čo podporujete, je najohavnejší zločin proti ľudskosti, a ani úcta k židovskému národu mi nemôže zabrániť v tom, aby som hovoril pravdu a nazýval veci pravými menami. Snažím sa pochopiť hlbinnú paranoju izraelskej spoločnosti. Nepovažujem vás za hlavných vinníkov blízkovýchodnej tragédie. Vidím vo vás skôr nešťastnú hŕstku utečencov z 90 krajín sveta, so sklonom k hystérii, ktorým sa podarilo prežiť, ale naďalej sú prenasledovaní zlými snami a traumatizovaní ako Európou, tak aj prijatím v islamských krajinách. Viem, že ste nemali po vojne kam ísť, že ste neboli nikde vítaní, že vás z Európy vyháňali do Palestíny rovnako, ako vás dnes chcú vyhnať z tej istej Palestíny, že ste nemali nič, len silnú vieru a spomienku na slávnu minulosť dávneho kráľovstva. No rovnako za hlavných vinníkov tohto historického konfliktu nepovažujem Palestínčanov, ktorí majú veľmi vážne a legitímne dôvody, prečo sa búria, keď ich okupujú a terorizujú v ich vlastnej domovine, ktorá je práve tak aj domovinou vašou. Chcete od sveta empatiu, ale viete pochopiť pocity svojich najbližších susedov? Obyčajných Palestínčanov, ktorí najmenej šestnásť storočí obrábali pôdu svojich predkov, aby o nej napokon medzinárodné spoločenstvo cynicky rozhodlo, že im nepatrí? Takéto pocity sa dajú porovnať vari len s tým, keby dnes niekto prišiel s návrhom, aby Slováci vrátili svoje historické územie Keltom.

Nie, izraelsko-palestínsky konflikt nie je a nemôže byť bojom medzi dobrom a zlom, je to skôr tragédia v tom najpôvodnejšom historickom zmysle, je to stret medzi jedným silným, historicky podloženým a presvedčivým nárokom a druhým veľmi odlišným, ale o nič menej silným, historicky podloženým a presvedčivým nárokom. Je to konflikt medzi dvoma legitímnymi právami. Dva národy si chcú uplatniť svoj prirodzený nárok na tú istú maličkú krajinu ako svoju jedinú možnú vlasť. Pri takomto silnom nároku nikto nemôže kapitulovať. Aby ste mohli obaja, tak Židia ako aj Palestínčania, v takejto krajine normálne žiť, potrebujete mier a potrebujete bolestný kompromis.

Verím, že raz, keď vychladnú vášne na oboch stranách, pochopíte, že ste obete tých istých utláčateľov. Európa, ktorá kolonizovala, vykorisťovala a ponížila arabský svet, pošliapala jeho kultúru a zneužila ho pre svoje mocenské hry, je tá istá Európa, ktorá prenasledovala a utláčala Židov a nakoniec sa ich pokúsila v bezprecedentnom zločine holokaustu masovo vyvraždiť. Vidíte v sebe navzájom obrazy svojich utláčateľov, ale keby ste nemali oči zakalené hnevom a bolesťou, videli by ste navzájom svoje sestry a bratov, mučených tým istým ťažkým osudom.

Ale dnes je rad na vás. Vy musíte dokázať, že ste civilizovaná demokratická krajina, ktorá dodržiava medzinárodné pravidlá a záleží jej na mierovom spolunažívaní celej oblasti. Žijete v strachu a neistote, ale tieto pocity sa nedajú porovnať s každodennou životnou skúsenosťou Palestínčanov. Máte svoj vlastný štát, slobodu, silnú armádu, fungujúcu ekonomiku, nikto u vás netrpí nedostatkom potravín. Prečo také isté podmienky a práva nie ste ochotní priznať aj Palestínčanom? Nevravím o prázdnych slovách vašich politikov, ktorými úspešne kŕmia svetové médiá. Vravím o vašich skutkoch.

Izraelu vládne krutý vojenský režim, ktorý čoraz výraznejšie nadobúda prvky apartheidu. Máte zákony, ktoré legalizujú mučenie. Máte zákony, ktoré zaručujú každému Židovi kdekoľvek na svete automaticky izraelské občianstvo, ktoré rovnako automaticky upierate všetkým Palestínčanom vyhnaným z ich rodnej krajiny. Palestínčania nemajú právo bývať ani v oblastiach, ktoré sú zákonom rezervované pre Židov. Nie sú zastúpení vo vláde, štátnej správe či verejnom živote. Odopierate im základné služby ako vodovod, elektrina, kanalizácia, dláždené cesty. Šaronova vláda dokonca schválila návrh zákona, ktorý by dovolil prideľovanie štátnej pôdy iba Židom. Vašimi väznicami prešlo od roku 1967 trištvrte milióna Palestínčanov, čo je takmer tretina ich počtu na okupovaných územiach. Dnes väzníte dokonca aj tri stovky detí vo veku do šestnásť rokov, odsúdených často len za to, že v zúfalstve hádzali do vašich vojakov kamene. Urobili ste z okupovaných území jednu veľkú väznicu, nepriedušne uzavretú klietku, z ktorej sa chce palestínsky národ oslobodiť. Nezamieňajte si príčiny a následky. To vy, ako štátotvorný národ, ako vládnuca moc, ako dobre vyzbrojený okupant utláčajúci bezbranné obyvateľstvo, to vy ste za momentálnu situáciu primárne zodpovední. Chápem váš skľučujúci pocit obkľúčenia, vašu nervozitu, s ktorou hryziete naokolo ako ranené zviera všetko, čo sa pohne. Ale agresivita nezachráni židovský štát. Je jediný kľúč k riešeniu tejto rovnice, ktorý držíte v rukách práve vy: Dajte palestínskemu ľudu slobodu!

Keď Mojžiš žiadal egyptského faraóna, aby prepustil Židov z otroctva, musel zoslať na ľud Egypta krutých desať rán, kým sa mocný panovník podvolil. Židia dnes nemusia prechádzať skúškou biblických rozmerov, aby pochopili, že palestínsky ľud nechce nič iné než to, na čo má prirodzené právo: slobodu a svoju nezávislú vlasť. Čím dlhšie budú izraelskí lídri vzdorovať tejto vôli, tým vzdialenejšia bude vidina mieru a pokojného života aj pre samotných Izraelčanov. Žiaľ, Izrael sa dnes nespráva ako štát s armádou, ale ako armáda so štátom. Ak chce, aby okolitý arabský svet uznal jeho legitímne právo na vlastnú štátnosť (a Izrael sa musí uchádzať predovšetkým o jeho dôveru, lebo budú to práve tieto krajiny, ktoré s ním budú žiť v jednom regióne, či už sa to jedným i druhým páči alebo nie), musí sa sám začať správať ako civilizovaný štát vedomý si všetkých medzinárodných záväzkov a pravidiel. Možno zmätiete neinformovaných, umlčíte nepohodlných, ale neujdete pred pravdou, neujdete pred vašim čiernym svedomím, ktorým sú dnes Palestínčania, rovnako ako vy ste čiernym svedomím Európy.

Vojna, ktorú vediete, je cynická, ohavná a hlúpa. Zabezpečí vám dočasnú nadvládu, ale nie mier. Zničí ľudské obydlia, ale nie nenávisť voči vám. Zahubí životy, ale nie odpor. Zlikvidovali ste všetko, na čom ste mohli stavať. Obojstrannej dohode o vytvorení dvoch štátov ste zasadili smrteľnú ranu. Ukončili ste izraelsko-sýrske rozhovory. V krvavom kúpeli ste pochovali arabský mierový plán, ktorý vám ponúkal normálne vzťahy s 22 štátmi. Zabránili ste nastupujúcej americkej vláde pokúsiť sa o obnovu mierového procesu. To, čo ste urobili, je akt politického šialenstva. Ako povedal váš veľký spisovateľ Amos Oz, Izrael nemôže útokom na Gazu nič získať. Uväznili ste poldruha milióna ľudí v podmienkach preľudnenia, biedy, utrpenia a strachu. Uzavreli ste ich do smrteľnej klietky. Nedovolili ste im ujsť, nedovolili ste im ustúpiť, nedovolili ste im doručiť životne dôležité potreby, ignorujete základné pravidlá medzinárodného humanitárneho i vojnového práva. A o tejto situácii sa bývalý šéf izraelských armádnych štábov Dov Weisglas vyjadril slovami: „Urobili sme im diétu.“ Kam sa podela vaša elementárna ľudskosť?

Áno, viem, máte množstvo argumentov, ako vám Palestínčania ubližujú. Nepopieram vašu skúsenosť. No vo svetle toho, aké zločiny páchate na bezbranných ľuďoch, vaše dôvody vyznievajú cynicky až detinsky. Palestínčania nemajú F-16-ky, Palestínčania nemajú tanky, Palestínčania nemajú najmodernejšiu výzbroj. Vy strieľate aj do detí, ktoré držia v rukách kamene. Ak vaše operácie nemajú konkrétne, presne vymedzené ciele, ak sa mstíte celému národu, ničíte obytné štvrte ľuďom, ktorí nemajú s terorom nič spoločné, správate sa ako zbabelci a slabosi, správate sa ako gangstri z westernov, správate sa rovnako ako palestínski militanti, lebo vina dopadá na vás všetkých.

Vaše reakcie sú hysterické a pre vyspelý národ neadekvátne. Krvavo trestáte už nielen vraždy, ale aj úmysel. Inak by ste boli schopní priznať, že od roku 2005, kedy ste sa stiahli z Gazy, palestínske rakety zahubili 20 Židov, kým vy ste vyvraždili 1600 Palestínčanov. Kto a pre koho je tu väčšou hrozbou? Strieľate na sanitky, vyhadzujete do vzduchu školy, mešity, obchody. Na všetko vám stačí podozrenie, že sa v nich ukrývajú teroristi, hoci neprinášate nijaké dôkazy. Ale že sa v nich ukrývajú ženy a deti, to je nám všetkým jasné. Mravné hodnoty civilizovaného sveta, diela našich najväčších spisovateľov ako Dostojevskij, Čapek a iní, nikdy nedovoľovali obetovať nevinné deti. Vy už ani len nepociťujete hanbu za to, že to robíte. Vaše rakety útočia na policajné stanice a dokonca aj väznice, pričom obete týchto masakier nepovažujete za civilistov. Ale to je zločin a ani podpora najmocnejšieho muža planéty, ktorý o takýchto praktikách niečo vie, nezjemní vašu vinu. Trestáte Palestínčanov za to, že Hamas vypovedal prímerie. Ale to prímerie ste porušovali vy. Svet možno zabudol, ale informovaní ľudia nie: počas šiestich mesiacov tohto prímeria nezabil Hamas ani jediného izraelského civilistu, kým izraelskí vojaci zastrelili dvadsať Palestínčanov. Vaše námorníctvo ostreľovalo dokonca aj palestínske rybárske lode. Ako ste využili tých šesť mesiacov prímeria? Ako ste uľahčili život bežných ľudí na okupovaných územiach? Neurobili ste vôbec nič. Naopak, v niektorých ohľadoch sa situácia ešte zhoršila. Prečo by mali mať Palestínčania bojujúci za vlastnú slobodu a dôstojné podmienky pre život, záujem na takomto prímerí?

Čudujete sa, že Hamas, teroristická organizácia s bohatým zoznamom najrôznejších zločinov, vyhral transparentné demokratické voľby (ktoré ste najprv požadovali a potom kvôli ich výsledku neuznali). Prečo sa to stalo? Preto, že Palestínčania sú krvilačné beštie? Nie, stalo sa to aj preto, lebo vy sami ste neurobili nič preto, aby títo ľudia začali dôverovať niekomu pre vás prijateľnejšiemu. Nevyšli ste v ústrety hnutiu Fatah ani vo chvíli, kedy bol Jásir Arafat ochotný vzdať sa 78 percent pôvodného územia (sic!) za čo ho časť Palestínčanov začala považovať za zradcu. Zdvojnásobili ste ilegálne osídľovanie Západného brehu, paralyzovali ste predákov Fatahu rozsiahlou korupciou a zrazu neviete pochopiť, že palestínsky ľud si vo voľbách vyberie hnutie, ktoré si nezískalo jeho dôveru násilím, ale najmä konkrétnymi sociálnymi programami?

Na konci shakespearovských tragédií je javisko zvyčajne plné mŕtvol. Čechovove tragédie sa zasa končia všeobecnou dezilúziou, rozhorčením, zlomenými srdciami, sklamaním i absolútnym vyčerpaním – ale život v nich pokračuje. Ktorú cestu si vyberiete? Ak chcete prežiť, ak si raz chcete sadnúť za spoločný stôl so svojimi nepriateľmi – a vy to budete musieť urobiť, lebo F-16-kami sa štát donekonečna spravovať nedá – želám vám, aby ste urobili múdre čechovovské rozhodnutia. Izraelsko-palestínsky konflikt je totiž vo svojom jadre konfliktom politickým, a preto ho vojenské riešenia nikdy nemôžu ukončiť.

Tým, čo robí vaše politické vedenie, som ako človek i humanista hlboko rozhorčený. Nič nemôže byť ospravedlnením pre toľké utrpenie. A to vám hovorím s vedomím, že si z celého srdca želám pokojný a prosperujúci Izrael, že hlboko rešpektujem právo Židov na sebaurčenie a že sa považujem za priateľa židovského štátu. Priateľstvo je postavené na podpore, porozumení a úprimnosti. Ak stojí len na slepej lojalite, nemá pevné základy. Ak vám píšem tento list, tak vám ho píšem práve preto, aby som sa nemusel hanbiť za to, že som priateľom Izraela. Nekladiem vám za vinu všetky hriechy sveta. Už som povedal, že za to, kam sa dostali vzťahy Židov a Palestínčanov, viním skôr politiku západných krajín. To, čo robíte, vypovedá veľa nielen o Izraeli, ale aj o nás. Hanbím sa za to, že medzinárodné spoločenstvo sa opäť raz správa tak, že nie je jasné, aké princípy z hľadiska humanizmu vlastne zastáva. Osud Izraela je i naším osudom. Stavia nás pred úlohu, či budeme problémy riešiť podľa Starého alebo podľa Nového zákona. Či budeme uprednostňovať úzke národné ciele alebo hľadať všeľudské princípy, či budeme stavať múry alebo mosty, či sa stane naším heslom oko za oko alebo nezabiješ.

Ten, kto má v rukách moc, má aj oveľa väčšiu zodpovednosť. Ak chcete byť svojho štátu hodní, naučte sa s ňou zaobchádzať. Hľadajte osvietených politikov, hľadajte svojho židovského Gorbačova. Nezahmlievajte podstatu problémov, prekonajte sebecké prístupy a potlačte v sebe bolesť minulosti v záujme šťastnejšej budúcnosti: dajte palestínskemu ľudu slobodu! Nehľadajte výhovorky, nestupňujte podmienky, nedramatizujte realitu. Nezávislý palestínsky štát fungujúci v mierovej koexistencii s nezávislým židovským štátom je jediným kľúčom k vašej bezpečnosti a k získaniu rešpektu a dôvery okolitého sveta. Kým nebudete rešpektovať právo palestínskeho ľudu na sebaurčenie, budete mať podporu mocných, ale nie sympatie sveta. Slobodná, nezávislá a demokratická Palestína je vo vašom i našom záujme, je naším svedomím i kľúčom k pokojnejšiemu svetu.

Minulý mesiac som sa zvláštnou zhodou okolností ocitol v najužšom výbere troch nominácií na Cenu Európskeho parlamentu za žurnalistiku. Ocenenie si nakoniec odniesol jeden fínsky investigatívny novinár, podľa môjho názoru absolútne zaslúžene - pre mňa toto umiestnenie zostáva cťou, lebo dodáva mojej práci určitú legitimitu. Myslel som si, že následná panelová diskusia po skončení oficiálneho ceremoniálu bude už len príjemnou výmenou skúseností, o to viac ma prekvapilo, kam sa debata posunula.
Predseda Európskeho parlamentu Hans-Gert Pöttering síce obligátne vyzdvihol „úlohu novinárov v poskytovaní lepších informácií o inštitúciách EÚ pre občanov“, no táto idylka sa skončila hneď po tom, čo môj francúzsky kolega Romain Gubert z časopisu Le Point a redaktor poľského denníka Gazeta Wyborcza Jacek Pawlicki kritizovali spoluprácu s úradníkmi a politickými predstaviteľmi v Bruseli. Reakcie prítomných poslancov Európskeho parlamentu sa mi videli dosť podráždené a vrcholom všetkého bolo konfrontačné vystúpenie riaditeľky odboru komunikácie EP: pani Francesca Ratti nielenže nejavila minimálne známky sebareflexie, ale svoj prejav zakončila apelom, že potrebujeme novinárov „pozitívnych a odhodlaných“. Spýtal som sa jej, čo to je. Odpovedala mi, že novinári by mali zástupcom európskych inštitúcií viac pomáhať, že by mali viac vysvetľovať ako kritizovať, že potrebujeme viac viery pre spoločnú vec.
Nemohol som s takýmto zdeformovaným chápaním novinárskej práce súhlasiť. Upozornil som ju, že ak niekto (je jedno, či je to novinár alebo euroskeptik), hovorí NIE, neznamená to, že nevie, o čom hovorí. Neznamená to, že je zaostalý a že chcel povedať niečo iné, než povedal (ako sa demagogicky zdôvodňoval neúspech francúzskeho alebo írskeho referenda). Znamená to iba toľko, že sa tu rodí európska verejnosť, ktorá sa nechce dať zmanipulovať, ktorá vyslovuje svoj názor (akokoľvek s ním nemusíme súhlasiť), a to je pre demokraciu len a len dobrá správa. Riešením nie je premaľovávať nie na áno pomocou najrozličnejších mediálnych manipulačných techník, ale pochopiť rozhodnosť tejto jednoznačnej odpovede a zmeniť technokratický model únie. To najhoršie, čo môžu zástancovia zjednotenej Európy urobiť, je pochopiť skepticizmus iba ako nepriateľský postoj, ktorý ohrozuje ich veľkolepý sen. Skepticizmus je predovšetkým výzvou na diskusiu. To najlepšie, čo vyšlo z európskeho prostredia, sa zrodilo z kritických otázok, ktoré viedli k obmedzeniu moci. Aj podoba európskej integrácie by mala byť výsledkom našich neúctivých skeptických otázok, našej nedôvery v centralizovanú moc a dobré úmysly politických vodcov, nášho sklonu stanovovať univerzálne pravidlá, ktoré viedli v dejinách k posilňovaniu ľudských práv. Ľudia, ktorí zavrávajú naše znepokojenia, ktorí neodmietajú zlo, ale prikrášľujú ho, ktorí sa vzdávajú závažných otázok, kritických poznámok, vášnivých záujmov, ktorí sa vzdávajú všetkého, čo by mohlo komplikovať ich povrchne príjemnú existenciu v tejto organizácii, takíto ľudia žijú v sklenenej guli a myšlienke zjednotenej Európy škodia viac ako jej otvorení či latentní nepriatelia.
Tešil som sa, že pani riaditeľka mi poskytne argumenty, ktoré ma buď presvedčia, že som si jej slová zle vysvetlil alebo sa stanú základom pre ďalšiu zaujímavú polemiku. Jej odpoveď ma však šokovala. Francesca Ratti stroho a zjavne urazene odvetila, že „euroskeptici by mali radšej viac počúvať“. Keď pyšne poznamenala, že ona vie, o čom to je a že robí v tejto inštitúcií 28 rokov, nevedel som, či jej mám odpovedať, že na to nevyzerá (vekom) alebo vyzerá (názormi).
Český filozof Václav Bělohradský v časoch eufórie po páde komunistického režimu múdro upozornil, že aj Západ by potreboval svoju politiku glasnosti. Zdá sa, že Spojené štáty si už svojho Gorbačova zvolili. Európska únia na neho zjavne ešte len čaká.

Nie, nejdem vzdávať hold súčasným slovenským médiám. To by sa v nich muselo veľmi veľa zmeniť. A vôbec, je až neskutočné, ako aj v predvečer sviatku všetkých novinárov Združenie vydavateľov periodickej tlače zavádza verejnosť – dnes uverejnilo stanovisko v denníku SME, podľa ktorého je Svetový deň slobody tlače pripomienkou toho, že v roku 1791 prijal americký kongres prvý dodatok k ústave (sic!). Ponechajme teraz bokom, že Svetový deň slobody tlače sa oslavuje na celej planéte preto, lebo v tento deň, 3. mája 1991, prijalo UNESCO v namíbijskom Windhoeku významnú deklaráciu vyjadrujúcu princípy slobodnej tlače. Dôležité je, že tento deň patrí predovšetkým novinárom, pripomenutiu ich neľahkej práce, pripomenutiu ich riskantných pracovných podmienok, pripomenutiu, že poctivá žurnalistika so svojím demokratickým ideálom všeobecnej informovanosti je predovšetkým v službách ľudstva, že len minulý rok obetovalo svoje životy za tento ušľachtilý cieľ 95 žurnalistov.
Na čo by mali v tento deň spomínať slovenskí novinári? Isto, môžu si pripomenúť svojich kolegov, ktorí umierajú v Iraku. Môžu si pripomenúť i palestínskeho kameramana, zastreleného nedávno izraelskými vojakmi. No môžu a mali by spomínať aj na slovenských novinárov, ktorí položili životy na oltár svojho povolania.
Najviac ich zahynulo počas Slovenského národného povstania. Spomeňme si na redaktora Národných novín a povstaleckej Pravdy Jána Siakeľa, ktorého fašisti zavraždili počas najväčšej masakry na našom území, vo vápenke v Nemeckej. Spomeňme si na jeho redakčného kolegu Mateja Martinka, ktorého popravili v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Na mladučkého redaktora povstaleckého denníka Hlas národa Otta Franka, ktorého beštiálne zavraždilo gestapo. A na viacerých ďalších.
Nemali by sme zabúdať ani na dvoch zahraničných novinárov, ktorí položili svoje životy v Slovenskom národnom povstaní. Redaktor významného parížskeho mienkotvorného týždenníka Jean Tomasi padol v jednej z najťažších bitiek na našom území, pri Strečne. Ozajstný prototyp hrdinu. Keď Francúzsko podpísalo Mníchovskú dohodu, vášnivo proti tomu protestoval a písal ostré články proti politike svojej vlády. O šesť rokov neskôr, keď sa dozvedel, že u nás vypuklo Povstanie, prihlásil sa medzi dobrovoľníkov na pomoc bojujúcim Slovákom, aby zmyl zo seba hanbu mníchovskej zrady. V pekelnej paľbe nepriateľa zavelil osudné „Vpred!“ a odhodlane viedol čatu neuveriteľne statočných francúzskych partizánov k nemeckému guľometnému hniezdu nad strečnianskym tunelom. Guľka ho zasiahla doprostred čela. Tomasi nestihol dopísať svoju najlepšiu reportáž o historických okamihoch, ktoré mali podľa jeho vlastných slov rozmer antickej drámy. Druhým reportérom bol Joe Morton, vynikajúci americký novinár, spravodajca agentúry Asssociated Press ktorý si (ako sám povedal) šiel na povstalecké územie po životný príbeh. Bol to on, ktorý oboznamoval zahraničie svojimi správami o tom, čo sa deje na Slovensku. Boli to Mortonove správy o „vzbúrenom národe uprostred Európy bojujúcom za svoju slobodu“, ktoré obleteli svet. Po potlačení Povstania Mortona zatkli nacisti, odvliekli ho do koncentračného tábora Mauthausen a zastrelili. V knihe o dejinách tlačovej agentúry Associated Press sa píše, že to bol jediný americký novinár, ktorého počas druhej svetovej vojny popravili fašisti.
V tento deň by sme si mali pripomenúť aj slovenského fotoreportéra svetového formátu Ladislava Bielika. Autor známej fotografie muža s odhalenou hruďou pred hlavňou sovietskeho tanku na Šafárikovom námestí v Bratislave z augusta 1968, za ktorú bol odmenený najvýznamnejším ocenením World Press Photo za rok 1969 (odborníci ju zaraďujú medzi sto najvýznamnejších fotografií 20. storočia) umrel takisto pri výkone povolania. Roku 1984 ho pri fotografovaní medzinárodných automobilových pretekov v Budapešti zabilo havarujúce pretekárske auto. Bielik by bol isto pyšný na svojho syna Petra, ktorý dnes patrí k najkvalitnejším moderátorom nielen TA3, ale celej slovenskej televíznej branže.
Svetový deň slobody tlače by sme mali poňať aj ako spomienku na všetkých prenasledovaných a väznených slovenských novinárov. A nebolo ich málo. Od Jána Palárika, ktorý si za svoje články užil prvé cirkevné väzenie o chlebe a vode a Jozefa Miloslava Hurbana – prvého slovenského novinára, voči ktorému bol vedený politický proces. Cez Vajanského, Ambra Pietra, Jozefa Hložanského a desiatky žurnalistov, ktorí sa pre obranu národnostných práv v Uhorsku dostali do žalára. Až po väzňov Tisovho režimu v Ilave a desiatky novinárskych obetí komunistickej normalizácie ako boli Roman Kaliský, Gavryl Gryzlov a mnohí ďalší.
Minimálne tí slovenskí novinári, ktorí zahynuli pri výkone svojho povolania, by si zaslúžili aspoň skromnú pamätnú tabuľu. Predkladám to ako podnet na zamyslenie pre Slovenský syndikát novinárov. A azda aj Združenie vydavateľov periodickej tlače, ktoré by zafinancovaním takéhoto pamätníka ukázalo, že si ozajstných novinárskych hrdinov skutočne váži.

Hoci novinári pri ohrození svojich záujmov radi vyhľadávajú ad hoc politických spojencov, neuvedomujú si, že svojho strategického spojenca – čitateľa – už dávno stratili. Predstava, že médiá bojujú odmietaním práva na odpoveď za slobodu prejavu a nie za zachovanie svojich skupinových privilégií, je naskrze falošná. Práve naopak. Vydavatelia a novinári sa v celej kauze správajú ako leniví štátni úradníci, ktorí pred niekoľkými rokmi hľadali výhovorky, prečo nie je možné prijať zákon o slobodnom prístupe k informáciám a ponúkali hrôzostrašné príklady, čo prinesie jeho uplatňovanie v praxi.

V skutočnosti nám médiá v uplynulých dňoch opäť dokázali, prečo je potrebné prijatie takejto právnej normy. Zo všetkých slovenských denníkov jedine Hospodárske noviny dali v názorovej rubrike priestor protistrane (čo ma veľmi neprekvapuje, lebo to zodpovedá dávnejšej téze Noama Chomského, prečo sú ekonomické denníky najobjektívnejšie). Ostatné kampaňovito masírovali verejnosti mozgy, pričom je signifikantné, že o názor na uvedenú problematiku požiadali zabávačov, hercov, režisérov, bankárov, športovcov, slovom všetkých možných, len nie mediálnych odborníkov.

Význam práva na odpoveď

Zopakujme si najprv, čo je zmyslom práva na odpoveď. Tento inštitút je reálnym naplnením čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý garantuje slobodu prejavu každému občanovi nasledujúcim spôsobom:

1) Každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky.
2) Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.

Toto právo však v sebe obsahuje, ako sa v článku vyslovene uvádza, aj „zvláštne povinnosti a zodpovednosť“, týkajúce sa predovšetkým „rešpektovania práv a povinností iných“. Takto podobne to definuje aj čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a čl. 26 Ústavy SR. Novinári zvyknú chybne vysvetľovať tieto právne ustanovenia ako „slobodu médií“. To je však veľmi zjednodušená a zavádzajúca interpretácia, pretože toto právo, právo na slobodu prejavu, patrí výslovne KAŽDÉMU. Postavenie novinárov a postavenie osôb, o ktorých píšu, je však zjavne nerovné. Praktické uplatnenie slobody prejavu je bez vykonávacích mechanizmov, medzi ktoré patrí aj právo na odpoveď, fakticky nemožné. Kto dnes stotožňuje slobodu prejavu so slobodou médií, evidentne zaspal dobu. Mediálna sloboda znamená skôr rešpektovanie vlastníckych práv. Tieto práva sa však prirodzene nevzťahujú na recipienta (čitateľa, poslucháča, diváka), ktorý je vyradený z vplyvu do pasívnej polohy pozorovateľa, podobne ako kedysi vo vzťahu k štátu. Médiá v súčasnej spoločnosti už jednoducho prestali byť zárukou slobody ako to bolo ešte v 19. alebo v prvej polovici 20. storočia. Postupne prerástli do podoby mocenskej štruktúry, ktorá sa usiluje udržať si komunikačné privilégiá vo vzťahu k verejnosti, ktoré boli v minulosti nevyhnutné pre udržanie základov občianskej slobody práve tak, ako sú dnes v tom istom smere prekážkou. Preto je dnes sloboda prejavu totožná skôr so slobodou informácií, ktorá predpokladá v istom zmysle získať aj slobodu VOČI médiám. Už v roku 2003 som navrhol v časopise Otázky žurnalistiky, aby sa pri informačnom práve rozlišovali dve základné zložky: aktívne (právo informovať) a pasívne (právo byť informovaný). V čase, keď sa stráca právo väčšiny ľudí byť vypočutý a keď je v čoraz väčšej miere ohrozené právo na pravdivé a neskreslené informácie sa neobmedzené zverejňovanie svojich myšlienok stáva fundamentálnou podmienkou slobody v 21. storočí.

Faktickou úlohou médií je zabrániť nám v uplatňovaní tohto práva. Z tohto hľadiska treba pripustiť, že právo na odpoveď znamená skutočne určité obmedzenie doterajšej slobody médií. Obmedzenie, ktoré je pre výkon slobody prejavu nevyhnutné, ako to explicitne vyplýva napríklad z čl. 10, ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. Nepoznám preto krajinu, kde by sa pri zavádzaní práva na odpoveď vydavatelia a novinári hystericky nebúrili. A hoci na to majú legitímne právo, v tomto prípade ich záujem nie je verejným záujmom. Povedané slovami významného českého novinára Karla Hvížďalu, tu už dávno nejde o obranu demokracie, ale o lobing určitých záujmových skupín.

Demagogická kampaň médií

Médiá rozohrali demagogickú kampaň, ktorá je učebnicovou ukážkou manipulácie s faktami. V prvom rade treba upozorniť, že neexistuje nič také ako „európsky štandard“ pri formulovaní tohto nástroja. Preto sa môžu obe strany demagogicky odvolávať na nespočetné množstvo príkladov a každý z nich nájde silnú oporu pre svoje argumenty. Tak napríklad novinári radi citujú známu rezolúciu č. (74) 26 Výboru ministrov Rady Európy o práve na odpoveď, ktorá sa opiera o nepravdivé skutkové tvrdenia. Zástancovia tohto variantu jedným dychom kričia, že takáto formulácia slovenskej vláde neumožňuje, aby právo na odpoveď opierala len o ujmu dotyčnej osoby na dobrej povesti. Títo insitní vykladači mediálneho práva vám však už nepovedia, že jestvuje aj Odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady 2004/ 0117, ktoré navrhuje, aby právo na odpoveď mala „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ktorej legitímne záujmy, najmä, ale nielen reputácia a dobré meno, boli dotknuté uverejnenými alebo odvysielanými tvrdeniami”. Ficov kabinet sa teda v tomto smere opiera o relevantné dokumenty. Podobne sa môže vláda odvolávať na francúzsky tlačový zákon, ktorý je najprísnejší, pretože to vyhovuje premiérovým záujmom. A zasa médiá, čuduj sa svete, tie isté slovenské médiá, ktoré tak oduševnene kritizujú stav slobody tlače v Rusku, neváhajú použiť ako príklad na svoju obranu, že v tejto krajine neexistuje právo na odpoveď a o takýchto otázkach tam môžu rozhodovať iba súdy. Hľa, ako utilitárne sa Putinova ríša môže stať vzorom pre slovenských novinárov...

Tadeto teda cesta nevedie. Pri posudzovaní, aký model by bol pre Slovenskú republiku najvhodnejší, treba zobrať do úvahy tri činitele:
- stav politickej kultúry na Slovensku
- úroveň slovenskej žurnalistiky
- reálnu vymáhateľnosť práva u nás.

Ak dnes vydavatelia a novinári tvrdia, že nie sú proti zavedeniu práva na odpoveď, tak dokázateľne klamú. Ich dnešná pozícia svedčí skôr o určitom ústupe. Stačí si prečítať ich vyjadrenia spred niekoľkých mesiacov, keď sa bránili, že tento nový inštitút nepotrebujeme a súčasná úprava je dostatočná. Napokon, takto to dodnes hovorí aj predseda Združenia vydavateľov periodickej tlače Slovenska Miloš Nemeček, ktorý najprv povie, že s právom na odpoveď nemá nijaký problém a hneď jedným dychom dodá, že dnes platné právo na opravu ho definuje absolútne správne. Nedefinuje. Stotožňovanie týchto dvoch inštitútov je (možno zámerné) nepochopenie problému. Právo na odpoveď musí byť definované širšie ako právo na opravu, aby umožňovalo zahrnúť aj informácie, ktoré sú formálne pravdivé, ale napriek tomu neposkytujú reálny obraz udalosti a môžu poškodiť povesť človeka. Príklad: noviny napíšu, že pán X. Y. má AIDS. Prvoplánová reakcia verejnosti je, že dotyčný muž žil zrejme dosť odviazaným spôsobom života. V skutočnosti sa však nakazil vinou personálu v nemocnici. Ak vám novinár povie, že s takýmto upresnením informácie by neváhal, opäť je to lož. Poznám desiatky prípadov bezbranných ľudí, ktorí sa nedokážu brániť voči bezočivosti médií. Primárnym zámerom práva na odpoveď je preto zabezpečiť vynútiteľnosť práva na opravu prostredníctvom mechanizmov, ktoré sú operatívnejšie a efektívnejšie ako jeho zdĺhavé vymáhanie súdnou cestou. Je to pružnejší spôsob, ako zabrániť nezvratným dôsledkom nepriznaného práva na opravu. Príklad s petičnou akciou o vstupe do NATO som uviedol už inde. Teraz poviem najčerstvejší príklad: týždenník Plus sedem dní uverejnil v čísle 13 z 28. marca 2008 opravu článku, ktorý vyšiel 11. februára 2005 (sic!). Aký reálny účinok má uplatňovanie takéhoto deravého práva na opravu? Po troch rokoch, keď obsah článku mohol napáchať nezvratné škody?

Zákon treba upresniť

Na profesionalitu a etickú vyspelosť slovenských novinárov sa nemožno spoliehať už vonkoncom. Tlačová rada Slovenskej republiky počas svojej existencie vydala už množstvo rozhodnutí voči prehreškom médií na podnet zväčša radových občanov (toto zdôrazňujem osobitne pre tých, ktorí strašia verejnosť predstavou, že inštitút práva na odpoveď budú využívať najmä politici). Kontrolná otázka: koľko z týchto rozhodnutí uverejnili slovenské médiá? Odpoveď: nula.

Na druhej strane stav politickej kultúry na Slovensku a osobitne neschopnosť niektorých politikov rešpektovať úlohu médií (premiérovo napomínanie novinára pri rozhovore, aby negúľal očami, je prinajmenšom detinské, ak nie vyslovene hlúpe) je vážnym argumentom, aby sme nepoužívali príklad vyspelej francúzskej demokracie a uplatňovanie práva na odpoveď aspoň prechodne regulovali. Môj návrh znie, aby sa v zákone jasne vymedzilo, že podmienkou uverejnenia odpovede je nielen to, aby išlo o tvrdenie nepravdivé, ale aj NEÚPLNE, NEPRESNÉ ALEBO SKRESĽUJÚCE. Bolo by to výrazné rozšírenie práva na opravu (dokonca nad rámec toho, s čím pôvodne vystúpil premiér ešte na tlačovej konferencii 25. apríla 2007, keď vyhlásil, že právo na odpoveď sa bude týkať iba nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich informácií) a zároveň by zamedzovalo uverejňovaniu hlúpostí, ktorých sa obávajú médiá. Navrhol som to aj niekoľkým poslancom – uvidíme, či sa to prejaví v pozmeňujúcich návrhoch.

Zákon má v tejto podobe ešte stále viacero nedostatkov a treba povedať, že ministerstvo kultúry odviedlo v celej záležitosti mizernú robotu a celý inštitút práva na odpoveď zjavne nemali pripravený – šili ho horúcou ihlou na objednávku frustrovaného premiéra. Najsmutnejšie však je, že obe strany (politici i médiá) berú vo svojich vyhláseniach „záujmy občanov“ ako svojich rukojemníkov, pritom ani jedným, ani druhým, o občana nejde. Reálne lehoty na podanie práva na odpoveď sa nepochopiteľne skrátili, čím sa bežnému občanovi výkon tohto práva skomplikoval. Vyčlenením vysielateľov do pôsobnosti iného zákona (tzv. tlačový zákon z roku 1966 sa dotýkal aj elektronických médií) vznikli zbytočné zmätky a rozličné ustanovenia tých istých záležitostí, ktoré by bolo potrebné zjednotiť. Ak sa nezmení Zákon o vysielaní a retransmisii, právo na odpoveď bude uplatňované len v tlači. Napriek nekvalifikovaným pokrikom novinárov, že rozšírenie tohto inštitútu na elektronické médiá by bolo nehorázne, je to úplný nezmysel. Nielen preto, že európske inštitúcie odporúčajú, aby právo na odpoveď existovalo vo vzťahu k všetkým médiám. Ale najmä preto, že tento inštitút pôvodne vznikol na pôde elektronických médií. Jedna z prvých právnych noriem tohto druhu, európska direktíva Televízia bez hraníc, má právo na odpoveď zakotvené v čl. 8. Úplne a nepochopiteľne sa v pripravovanom tlačovom zákone ignoruje otázka tzv. nových médií a internetových vydaní denníkov. Vôbec sa nerieši katastrofálna situácia v lokálnej tlači vydávanej obecnými a mestskými zastupiteľstvami – problémy brutálnej neslobody v týchto periodikách sa už s takmer cyklickou pravidelnosťou vracajú pred každými komunálnymi voľbami a podľa môjho názoru túto oblasť treba radikálne legislatívne upraviť formou zabezpečenia verejnej kontroly podobne ako to funguje v médiách verejnej služby. Vláde, ktorá sa označuje za ľavicovú, nezišlo na um ani zavedenie redakčných štatútov a redakčných rád, ktoré zvyšujú nezávislosť novinárov od vydavateľov (túto možnosť obsahuje napríklad rakúsky tlačový zákon a vydavateľské zväzy s ňou napokon súhlasili). A keď už hovoríme o rakúskych novinároch, tí majú, na rozdiel od našich, zavedené tarifné platy, kým naši často pracujú bez stálych zmlúv. Je vôbec potrebné našepkávať takéto riešenia vláde, ktorá pri každej možnej príležitosti zdôrazňuje, že má silný sociálny rozmer? Všetky tieto odborné problémy zostali mimo záujmu verejného diskurzu a celá právna norma sa celkom účelovo spolitizovala.

Latentné zámery a zneužívanie chaosu

V každom prípade tí, ktorým záleží na rozširovaní občianskych práv, musia dávať pozor, aby sa so špinavou vodou nevylialo z vaničky aj dieťa. To je totiž latentný zámer vydavateľov a novinárov. Radi poukazujú na to, že predstaviteľ OBSE pre slobodu médií pán Haraszti navrhol zlúčenie oboch inštitútov – no nie do práva na opravu (ako by si to predstavovali oni), ale do práva na odpoveď (existencia práva na opravu by totiž v takom prípade bola naozaj nadbytočná a v súčasnosti odlišnými lehotami vnáša do tohto zákona zbytočný zmätok). Ďalej: médiá a opozícia považujú za svoj veľký úspech, že zo zákona vypadol § 6 so svojím dnes už takmer presláveným „súborom nenávistí“. Potom by však mali vysvetliť, prečo im nevadí navlas rovnaký súbor nenávistí, ktorý presadila Dzurindova vláda (a expremiérovou stranou ovládané ministerstvo kultúry) do § 19, ods. 2 Zákona o vysielaní a retransmisii v roku 2000. To isté, dokonca aj vrátane nenávisti „na základe politického či iného zmýšľania“, ktorú považujem za problematickú a zneužiteľnú. Chaos? Iste. Predovšetkým však búrka v pohári vody. Bez ohľadu na to, že v jednom mediálnom zákone tieto obmedzenia vymenované nebudú a v druhom budú, podstatné je čosi celkom iné: že prakticky všetky spomínané nenávisti, okolo ktorých spustili novinári zo začiatku taký hysterický krik, zakazuje už platný Trestný zákon z roku 2005, nedovoľujúci propagáciu myšlienok a hnutí potláčajúcich práva iných (§ 421), šírenie národnostnej, náboženskej, rasovej a triednej nenávisti (§ 423), šírenie toxikománie (§ 174), ohrozovanie mieru, podnecovanie k vojne, propagáciu vojny, podporu vojnovej propagandy (§ 417), pričom za trestné činy spáchané verejne (teda aj médiami) sú zvýšené sadzby. O čom to teda celé bolo? O odstránení pokút? Tých pokút, ktoré Ficova vláda znížila na desatinu sumy, ktorú schválila pôvodne Dzurindova koalícia aj hlasmi všetkých dnešných kritikov tejto normy? Alebo o proteste novinárov voči povinnosti ochraňovať zdroj informácií? Tej povinnosti, ktorá babráctvom zákonodarcov omylom vypadla z novely tlačového zákona roku 1990 a médiá sa osemnásť rokov dožadovali jej navrátenia? Nehovoriac o tom, že túto povinnosť si zakotvili do bodu III. Kódexu novinárskej etiky? Vidíte tu niekde logiku? Zdá sa, že v myšlienkových pochodoch niektorých politikov a novinárov by sa už ani divá sviňa nevyznala.

Za úctu k čitateľovi

Seriózny novinár by si mal uvedomiť, že právom na odpoveď vyjadruje úctu k čitateľovi. Neúcta k čitateľovi sa totiž potom odráža na neúcte k novinárovi. Slávna BBC si právo na odpoveď zakotvila priamo do redakčných smerníc. Kultivovaní novinári, ktorí nerobia v médiách politiku, ale poctivú žurnalistiku, sa rozširovaniu občianskych práv zjavne nebránia. Na druhej strane nám chýba organizácia, ktorá by zastávala záujmy bežných ľudí vo vzťahu k médiám. Niečo podobné, ako je v vo Veľkej Británii organizácia MediaWise, ktorá vznikla na pomoc „obetiam mediálneho zneužitia“ a od roku 1993 poskytuje bezplatné a dôverné rady pre občanov nespravodlivo dotknutých prácou médií. U nás nič také neexistuje, aj preto je príprava tlačového zákona výsledkom vyjednávania len troch záujmových skupín (politikov, vydavateľov a novinárov), pričom pretrváva archaická predstava, že mediálne zákony sú určené médiám.

Na záver by som rád pripomenul, že hlavné témy mediálnej politiky na medzinárodnej úrovni sa už dávno netýkajú zabezpečenia slobody médií vo vzťahu k štátu. Európska únia, ale aj UNESCO riešia skôr problémy prílišnej mediálnej koncentrácie, plurality médií, mediálnej manipulácie a podobne. Za oveľa vážnejší problém ako zásahy štátu sa v západných spoločnostiach považuje to, čo sa označuje ako korporatívna cenzúra. Alarmujúca situácia v tejto oblasti existuje už aj na Slovensku. Prípadov korporatívnej cenzúry u nás je viac než dosť. Keď napríklad denník Sme kritizoval snahy o telekomunikačný monopol, pol roka musel vydržať bez reklamy spoločnosti Orange. Odvtedy sa vydavateľ poučil (téma sa stala tabu) a Orange mu jeho chápavosť opláca obnovenými miliónovými objednávkami inzercie. Zvláštne, že v týchto prípadoch novinári nezahoreli takou túžbou po slobode médií...