14.11.2007: Prečo podporujem politicky korektný jazyk
V polovici deväťdesiatych rokov dnes už nebohý francúzsky filozof Jacques Derrida dokázal, že termín politická korektnosť nepochádza z odborného (politologického alebo sociologického) prostredia, ale z jedného vyhraneného ideologického tábora a do európskeho diskurzu ho importovali americkí neokonzervatívci.
Podobne ako v prípade iných zmätočne vytvorených termínov (humanrightizmus, antiglobalizmus, antiamerikanizmus, europeizmus, aktivizmus atď.) ide v prvom rade o pejoratívne označenie charakteristické zámernou vecnou nepresnosťou. Neokonzervatívci takýmto spôsobom účelovo nálepkujú všetko, čo považujú za ľavicové, liberálne, progresívne alebo politicky radikálne.
V prvom rade musíme porozumieť tomu, na čo pôvodne slúžil termín politická korektnosť (political correctness), ktorý spôsobuje v diskusiách množstvo nedorozumení. Je to neokonzervatívny podvod. Od počiatku mal funkciu ideologickej zbrane, ktorá sa prostredníctvom falošného, ale o to hlučnejšieho obviňovania z pokrytectva a cenzúry sama pokúšala zmiesť zo stola všetko kritické myslenie, akýkoľvek protest, akúkoľvek vzburu.
Každý, kto sa ozval proti rasizmu, xenofóbii, antisemitizmu, domácemu násiliu či intolerancii, bol týmto spôsobom obvinený z dogmatického a politicky korektného uvažovania. Proti námietke, že politická korektnosť je diskurzom cenzúry, hovorí najmä skutočnosť, že požadované obmedzenia sa netýkajú označenia faktu pravým menom, ale spôsobu jeho vyjadrenia. Inými slovami, nemôžeme za diskurzívne oprávnenú považovať požiadavku vulgarizácie problému, a to najmä v situáciách, keď sa dá skutočnosť opísať inými, rovnako presnými termínmi, ktoré nikoho neurážajú.
Volanie po tom, aby sme mohli Rómov nazývať „cigánmi“, homosexuálov „buzerantmi“, nevidiacich „slepcami“ a podobne, a to napriek ich vôli, je morálne primitívne a spoločensky nebezpečné. Vymedziť sa voči všetkým náznakom, ktoré v hovorovej reči, v žurnalistike, v politickom živote, v pedagogickej či literárnej činnosti podporujú falocentrické, etnocentrické alebo rasistické násilie, je pre psychohygienu spoločnosti veľmi dôležité.
Pravda, to neznamená, že sa neobjavujú aj prehnané výstrelky, vyškrtávajúce zo starších filozofických textov slová, o ktorých sa usúdilo, že urážajú nejakú komunitu – a túto prax na amerických univerzitách treba považovať za karikatúru politickej korektnosti. Lenže napriek tomu a v súlade s vývojom vo svete je potrebné prijať to, čo Jacques Derrida nazýval všeobecná etika ostražitosti. Izraelský spisovateľ Amos Oz v jednej eseji varoval práve pred osobnými útokmi a používaním expresívnych slov či prívlastkov na adresu svojich protivníkov a upozornil, že práve takto sa vytváralo mentálne podhubie holokaustu.
Všimnime si v tejto súvislosti, koľko publicistov rado používa výrazy ako idioti, dementi a podobne. Všimnime si, ako predseda SNS Ján Slota rád obviňuje všetkých, ktorí odmietajú byť vulgárni, z pokrytectva. A v neposlednom rade si všimnime aj to, že proti politickej korektnosti sa nie náhodou najhlučnejšie ozývajú všetky neofašistické skupiny vo svete. Nedávno zriadená neonacistická európska sieť sa na svojom webe napríklad chváli: „Na rozdiel od iných podobných encyklopédií, kde sa často vyskytuje ideologická cenzúra, Metapédia nie je obmedzovaná politickou korektnosťou. Z tohto dôvodu už bola vyšetrovaná aj švédskym ministerstvom vnútra, avšak neúspešne.“
Niekedy môže vzdor voči korektnému jazyku v žurnalistike nadobúdať až infantilné črty. Šéfredaktor Trendu Rado Baťo napísal na svojom blogu článok, ktorý prerazil aj dno suterénu novinárskej etiky. Nekritizuje v ňom najsilnejšiu vládnu stranu, ale jej voličskú základňu, ak vôbec v prípade absurdných osobných útokov možno hovoriť o kritike (Milí voliči SMERu, dajte sa vypchať, 4. júla 2007).
Ak novinár neútočí na politika, ale na radového občana – voliča, útočí na pravidlá a samotnú podstatu demokracie. Záver článku („Urazil som vás? Dúfam, že áno. Snažil som sa.“) potvrdzuje jeho teatrálny a exhibicionistický charakter, pričom autorom tohto druhu treba pripomenúť, že na takéto žurnalistické prejavy nepotrebujú profesionálnu zručnosť a odvahu, ale len stratu schopnosti slušného správania.
Tragikomická, ale signifikantná je v tejto súvislosti reakcia karikaturistu Martina Šútovca na tento článok. Shooty si ho veľmi pochvaľuje a píše: „Páči sa mi jeho blog, ktorý nie je priposratý, oportunistický a nesnaží sa byť politicky korektný. Páči sa mi, že nazýva veci pravým menom a nedáva si pri tom servítku na klávesnicu. Jačanie všelijakých blbečkov o „objektivite“ súkromných médií mi pije krv.“ V závere svojho príspevku sa teší, že „Rado Baťo im to dal dnes kvalitne vyžrať“. Pripomeňme mu, že na jeho vlastnej stránke má pre návštevníkov - diskutujúcich nasledujúci odkaz: „Napíšte, čo chcete, ale neslušné správanie nebude tolerované. Vládnem tvrdou rukou.“
Čiže odmietanie politickej korektnosti sa pre tento typ ľudí končí vo chvíli, keď sa útočí na ich osoby a ich spôsob videnia sveta. V skutočnosti je práve toto diskurzom cenzúry a mentálnym podhubím totalitárneho uvažovania s akceptovaním jedinej pravdy.
Neschopnosť rešpektovať kultúrnu rôznorodosť, ignorovanie potrieb minoritných komunít či otvorené rasistické prejavy nie sú ničím novým a mali by sa aj podľa toho nazývať: pohŕdaním dôstojnosťou človeka a nadväzovaním na tie najtemnejšie myšlienkové prúdy dejín ľudstva. Politicky nekorektní ľudia nie sú v tomto smere ničím originálni, ideologicky patria ku klasickým dedičom antihumanizmu. Je paradoxné, ale na druhej strane aj príznačné, že neraz práve tí, ktorí bojujú proti politicky korektnému jazyku, sami zahmlievajú skutočný význam slov osobitným newspeakom.
Napríklad okupáciu Iraku nazývajú „mierovou misiou“, vraždenie civilistov „humanitárnym bombardovaním“, prepúšťanie zamestnancov „optimalizáciou výroby“ a podobne. Práve tento pokrytecký spôsob prejavu je diskurzom cenzúry, lebo jeho cieľom nie je korektný spôsob vyjadrovania vo vzťahu ku konkrétnym osobám, ale významový posun posolstva. Takýto diskurz zodpovedal v minulosti iba psychotickým diktatúram, keď moc v zajatí vlastných lží musela falšovať realitu.
Takýto trend je pre slobodu prejavu oveľa nebezpečnejší ako politicky korektný jazyk, ktorý by sme mali očistiť od nespravodlivého ohovárania a zvýrazniť jeho skutočný význam pre kultiváciu verejnej diskusie. Napokon, odmietanie urážok a vulgarizmov sa v civilizovanej spoločnosti ešte stále a našťastie nazýva slušné správanie, a nie politická korektnosť.
Podobne ako v prípade iných zmätočne vytvorených termínov (humanrightizmus, antiglobalizmus, antiamerikanizmus, europeizmus, aktivizmus atď.) ide v prvom rade o pejoratívne označenie charakteristické zámernou vecnou nepresnosťou. Neokonzervatívci takýmto spôsobom účelovo nálepkujú všetko, čo považujú za ľavicové, liberálne, progresívne alebo politicky radikálne.
V prvom rade musíme porozumieť tomu, na čo pôvodne slúžil termín politická korektnosť (political correctness), ktorý spôsobuje v diskusiách množstvo nedorozumení. Je to neokonzervatívny podvod. Od počiatku mal funkciu ideologickej zbrane, ktorá sa prostredníctvom falošného, ale o to hlučnejšieho obviňovania z pokrytectva a cenzúry sama pokúšala zmiesť zo stola všetko kritické myslenie, akýkoľvek protest, akúkoľvek vzburu.
Každý, kto sa ozval proti rasizmu, xenofóbii, antisemitizmu, domácemu násiliu či intolerancii, bol týmto spôsobom obvinený z dogmatického a politicky korektného uvažovania. Proti námietke, že politická korektnosť je diskurzom cenzúry, hovorí najmä skutočnosť, že požadované obmedzenia sa netýkajú označenia faktu pravým menom, ale spôsobu jeho vyjadrenia. Inými slovami, nemôžeme za diskurzívne oprávnenú považovať požiadavku vulgarizácie problému, a to najmä v situáciách, keď sa dá skutočnosť opísať inými, rovnako presnými termínmi, ktoré nikoho neurážajú.
Volanie po tom, aby sme mohli Rómov nazývať „cigánmi“, homosexuálov „buzerantmi“, nevidiacich „slepcami“ a podobne, a to napriek ich vôli, je morálne primitívne a spoločensky nebezpečné. Vymedziť sa voči všetkým náznakom, ktoré v hovorovej reči, v žurnalistike, v politickom živote, v pedagogickej či literárnej činnosti podporujú falocentrické, etnocentrické alebo rasistické násilie, je pre psychohygienu spoločnosti veľmi dôležité.
Pravda, to neznamená, že sa neobjavujú aj prehnané výstrelky, vyškrtávajúce zo starších filozofických textov slová, o ktorých sa usúdilo, že urážajú nejakú komunitu – a túto prax na amerických univerzitách treba považovať za karikatúru politickej korektnosti. Lenže napriek tomu a v súlade s vývojom vo svete je potrebné prijať to, čo Jacques Derrida nazýval všeobecná etika ostražitosti. Izraelský spisovateľ Amos Oz v jednej eseji varoval práve pred osobnými útokmi a používaním expresívnych slov či prívlastkov na adresu svojich protivníkov a upozornil, že práve takto sa vytváralo mentálne podhubie holokaustu.
Všimnime si v tejto súvislosti, koľko publicistov rado používa výrazy ako idioti, dementi a podobne. Všimnime si, ako predseda SNS Ján Slota rád obviňuje všetkých, ktorí odmietajú byť vulgárni, z pokrytectva. A v neposlednom rade si všimnime aj to, že proti politickej korektnosti sa nie náhodou najhlučnejšie ozývajú všetky neofašistické skupiny vo svete. Nedávno zriadená neonacistická európska sieť sa na svojom webe napríklad chváli: „Na rozdiel od iných podobných encyklopédií, kde sa často vyskytuje ideologická cenzúra, Metapédia nie je obmedzovaná politickou korektnosťou. Z tohto dôvodu už bola vyšetrovaná aj švédskym ministerstvom vnútra, avšak neúspešne.“
Niekedy môže vzdor voči korektnému jazyku v žurnalistike nadobúdať až infantilné črty. Šéfredaktor Trendu Rado Baťo napísal na svojom blogu článok, ktorý prerazil aj dno suterénu novinárskej etiky. Nekritizuje v ňom najsilnejšiu vládnu stranu, ale jej voličskú základňu, ak vôbec v prípade absurdných osobných útokov možno hovoriť o kritike (Milí voliči SMERu, dajte sa vypchať, 4. júla 2007).
Ak novinár neútočí na politika, ale na radového občana – voliča, útočí na pravidlá a samotnú podstatu demokracie. Záver článku („Urazil som vás? Dúfam, že áno. Snažil som sa.“) potvrdzuje jeho teatrálny a exhibicionistický charakter, pričom autorom tohto druhu treba pripomenúť, že na takéto žurnalistické prejavy nepotrebujú profesionálnu zručnosť a odvahu, ale len stratu schopnosti slušného správania.
Tragikomická, ale signifikantná je v tejto súvislosti reakcia karikaturistu Martina Šútovca na tento článok. Shooty si ho veľmi pochvaľuje a píše: „Páči sa mi jeho blog, ktorý nie je priposratý, oportunistický a nesnaží sa byť politicky korektný. Páči sa mi, že nazýva veci pravým menom a nedáva si pri tom servítku na klávesnicu. Jačanie všelijakých blbečkov o „objektivite“ súkromných médií mi pije krv.“ V závere svojho príspevku sa teší, že „Rado Baťo im to dal dnes kvalitne vyžrať“. Pripomeňme mu, že na jeho vlastnej stránke má pre návštevníkov - diskutujúcich nasledujúci odkaz: „Napíšte, čo chcete, ale neslušné správanie nebude tolerované. Vládnem tvrdou rukou.“
Čiže odmietanie politickej korektnosti sa pre tento typ ľudí končí vo chvíli, keď sa útočí na ich osoby a ich spôsob videnia sveta. V skutočnosti je práve toto diskurzom cenzúry a mentálnym podhubím totalitárneho uvažovania s akceptovaním jedinej pravdy.
Neschopnosť rešpektovať kultúrnu rôznorodosť, ignorovanie potrieb minoritných komunít či otvorené rasistické prejavy nie sú ničím novým a mali by sa aj podľa toho nazývať: pohŕdaním dôstojnosťou človeka a nadväzovaním na tie najtemnejšie myšlienkové prúdy dejín ľudstva. Politicky nekorektní ľudia nie sú v tomto smere ničím originálni, ideologicky patria ku klasickým dedičom antihumanizmu. Je paradoxné, ale na druhej strane aj príznačné, že neraz práve tí, ktorí bojujú proti politicky korektnému jazyku, sami zahmlievajú skutočný význam slov osobitným newspeakom.
Napríklad okupáciu Iraku nazývajú „mierovou misiou“, vraždenie civilistov „humanitárnym bombardovaním“, prepúšťanie zamestnancov „optimalizáciou výroby“ a podobne. Práve tento pokrytecký spôsob prejavu je diskurzom cenzúry, lebo jeho cieľom nie je korektný spôsob vyjadrovania vo vzťahu ku konkrétnym osobám, ale významový posun posolstva. Takýto diskurz zodpovedal v minulosti iba psychotickým diktatúram, keď moc v zajatí vlastných lží musela falšovať realitu.
Takýto trend je pre slobodu prejavu oveľa nebezpečnejší ako politicky korektný jazyk, ktorý by sme mali očistiť od nespravodlivého ohovárania a zvýrazniť jeho skutočný význam pre kultiváciu verejnej diskusie. Napokon, odmietanie urážok a vulgarizmov sa v civilizovanej spoločnosti ešte stále a našťastie nazýva slušné správanie, a nie politická korektnosť.
J.R. napísal(a):