Jakub Filo

Výpočet zlyhaní ministra vnútra Roberta Kaliňáka je opäť o niečo dlhší. Posledným zápisom, o to však výraznejším, je definitívne oslobodenie pätice obžalovaných v kauze vraždy študenta Daniela Tupého.

Neobstojí argument, že prípad prevzal od svojho predchodcu až osem mesiacov od vraždy. Kaliňák zriadil špeciálny vyšetrovací tím na čele s mladučkou Viktóriou Žvachovou, ktorý vypracoval vyšetrovaciu verziu s návrhom na obžalovanie.

Po rozmetaní tejto verzie na súde, sprevádzanom tiež podozreniami z ovplyvňovania svedkov, Kaliňák na tlačovej konferencii sľúbil nové dôkazy. „Z môjho pohľadu je tento prípad objasnený," povedal. Dôkazy však nedodal.

Vyzerá to tak, že na odvolanie ministra, prípadne jeho vlastnú demisiu, je potrebná na Slovensku iba kauza s finančným pozadím.
Pretože po toľkých prešľapoch by mal Kaliňák zo svojho postu už dávno odstúpiť. Ak nie sám, jeho šéf Robert Fico ho mal dávno odvolať. Ako sám hovorí, „minister nesie zodpovednosť za všetko dianie v rezorte“ (14. apríla 2009).

Kaliňák má vo svojej ministerskej rakve už dosť klincov. Veď stačí spomenúť verejné pranierovanie (stále nevinnej) občianky pred médiami a celým národom, smrť policajta a agenta civilistu pri spackanej policajnej akcii, zásah voči protestujúcej novinárke, nezrovnalosti po zásahu ťažkoodencov proti futbalovým výtržníkom, alebo enormne rýchle (necelý týždeň) a nezákonné rozpustenie občianskeho, hoci pochybného, združenia.

Spackaný prípad vraždy študenta Daniela Tupého by mal byť konečne tou poslednou.

Dva príbehy s rozdielnym začiatkom a rozdielnym koncom. Slovenská Pospolitosť a Maďarská garda.

Len v stredu priniesli slovenské média informáciu o tom, že Najvyšší súd zrušil rozhodnutie Ministerstva vnútra SR o rozpustení združenia Slovenská Pospolitosť. Predchádzalo mu enormne rýchle len šesťdňové procesné konanie o zrušení a mediálna prezentácia úspešného kroku.

Združenie zrušili 13. novembra 2008 len dva dni pred schôdzkou premiérov SR Roberta Fica a maďarska Ferenca Gyurcsánya o bujnejúcom extrémizme na oboch stranách. Fico na ňom prezentoval kroky slovenskej vlády na poli boja proti neonacistom. Pýšil sa tiež čerstvým (a nezákonne rýchlym) rozpustením Slovenskej Pospolitosti.

To isté očakával od svojho partnera vo vzťahu k Maďarským gardám. Gyurcsány mu odpovedal: „Podľa mňa Maďarská garda narušuje demokratické princípy a hodnoty mierového spolužitia. Ale úprimne sa priznám, že podľa maďarského právneho poriadku je takmer jedno, aký názor zastávam. A pokladám za správne, že nemôžem prikázať ministrovi vnútra, aby zrušil nejakú organizáciu. V Maďarsku o tom musí rozhodovať súd.“

A tak sa stalo. V polovici decembra 2008 podala maďarská generálna prokuratúra návrh na rozpustenie Maďarských gárd. A súd jej vyhovel.

Ešte pred dvoma dňami bol výsledok rovnaký. Slovenská Pospolitosť aj Maďarská garda boli rozpustené. Na Slovensku len orgánmi ministerstva vnútra a v Maďarsku súdom. Obe organizácie sa proti prvostupňovým verdiktom odvolali.

Príbeh sa rozchádza vo výsledku, rozdiely mal však aj pred tým. Ministerstvo vnútra na čele s Robertom Kaliňákom sa na pokyn jeho šéfa ponáhľalo. S mediálnym efektom ale nezákonne. Slovenská Pospolitosť je na koni a jej vodcovia ohlasujú nový boj.

Maďari šli na to bez ponáhľania a legálne. Odvolací súd potvrdil rozpustenie Maďarskej gardy.

Na Slovensku nestačilo veľa a výsledok by bol rovnaký. Neponáhľať sa za efektmi a falošnými tromfami v rukách.

Zodpovední za to sú aktéri a hlavne šéf rezortu vnútra - Robert Kaliňák. Zapísal si ďalší čierny bod svojho pôsobenia. Je ich tak veľa, že iný by na jeho mieste už dávno vykonával iné zamestnanie.

Keď vlani v novembri rozpustili občianske združenie Slovenská Pospolitosť, spustili ministerstvo vnútra aj predseda vlády Robert Fico obrovský huriavk. Toľko to bolo plamenných slov o boji proti neonacizmu, o nevynášaní extrémizmu za hranice a spravodlivej snahe proti extrémizmu bojovať.

Už vtedy bolo jasné, že cele rozpustenie je len mediálny krok. Umelo vytvorené eso pre Fica, aby mal čo vytiahnuť počas rokovania s vtedajším maďarským premiérom Ferencom Gyurcsányom o pravicovom extrémizme, teda neonacizme a neofašizme.

Pospolitosť rozpustená, problém ostáva

Svedčí o tom rýchlosť rozpustenia združenia a aj mediálna prezentácia tohto kroku. Rozpustenie má svoj zákonný procesný postup. Najprv upozornenie na chybu v činnosti, potom odsledovanie, či došlo k náprave a ak nie, tak následné rozpustenie.

Slovensku Pospolitosť rozpustili za šesť dní – 7. novembra rozhodli o protiprávnom konaní, 10. odoslali toto rozhodnutie a keďže sa ho neporadilo doručiť, tak 13. novembra ho rozpustili. To, že sa nepodarilo doručiť rozhodnutie o protiprávnom konaní nikoho netrápilo a teda nikoho netrápilo ani samotné protizákonné rozpustenie.

Siedmy deň Fico neodpočíval. Konal. Sám oznámil do médií veľkú novinu, ako slovenské ministerstvo bojuje proti extrémistickým skupinám, a že rozpustilo Pospolitosť. Zvyčajne takéto oznámenia posiela tlačový odbor rezortu vnútra v obyčajnej tlačovej správe.

Po viac ako pol roku však Najvyšší súd toto protiprávne rozhodnutie zrušil. Nenapadol jeho obsah o protiústavnosti združenia, s ktorým sa každý súdnejší človek stotožní. Vytkol práve tú časovú uponáhľanosť.

Kroky ministerstva vnútra na poli boja proti extrémizmu sú dlhodobo hodnotené ako nedostatočné a nekoncepčné. A „oficiálne výsledky“ to len potvrdzujú. Obžalovaných v kauze Tupý oslobodili pre nedostatok dôkazov, protiextrémistické paragrafy pôvodne z pera rezortu vnútra vetuje prezident pre bezobsažnosť a zrušenie Slovenskej pospolitosti je označené za protizákonné.

Na koni nie je naštvaný premiér, minister vnútra a polícia. Na koni sú neonacisti. A treba sa už len pýtať, že čiou vinou. Odpoveď je jasná. Smutne ďakujeme pán minister Kaliňák.

PS: Prešľapov ministerstva vnútra je veľa a stále pribúdajú. Protiprávne rozpustenie Slovenskej Pospolitosti sa k nim pridáva. A stačí len konštatovať: Iný by odišiel, Kaliňák zostáva.

Z vlády premiéra Roberta Fica odišli doteraz už siedmi ministri. Dvaja (Valentovič, Kubiš) na vlastnú žiadosť, jednu (Kramplová) stiahla materská strana (ĽS-HZDS) a štyria boli odvolaní alebo donútení premiérom podať demisiu (Jureňa, Kašický, Izák, Janušek).
Čo premiér vyhlásil pri odchode posledných troch menovaných?

František Kašický odišiel kvôli predraženému tendru na upratovanie kasární. Vinu podľa oficiálnych vyhlásení niesli jeho podriadení.
Fico (25. januára 2008): „Napriek tomu, že nenesie žiadnu subjektívnu zodpovednosť za udalosti v jeho rezorte, ako minister má plnú objektívnu zodpovednosť za stav ministerstva obrany.“

Jaroslav Izák musel odísť kvôli prideleniu dotácií osobám blízkych SNS. Minister osobne neposudzuje žiadosti o dotácie a ani pri nich nebol porušený zákon.
Fico (22. júla 2008): „Previerka však súčasne preukázala, že v niektorých prípadoch súkromných fyzických osôb boli dotácie poskytnuté síce v súlade so zákonom, ale v rozpore s etickými pravidlami. Za rozhodnutia o dotáciách pre súkromné fyzické osoby v rezorte ministerstva životného prostredia plne objektívne zodpovedá príslušný minister, preto nie je potrebné skúmať ani mieru jeho subjektívneho zavinenia.“

Marián Janušek musel podať demisiu kvôli spornému tendru, v rámci ktorého bola zákazka priklepnutá firmám údajne blízkym SNS. ÚVO konštatoval pochybenia pri napĺňaní zákon o verejnom obstarávaní.
Fico (14. apríla 2009): „Pokiaľ ide o rezort ako taký. Na čele rezortu stojí minister, ktorý nesie plnú politickú zodpovednosť za veci, ktoré sa v rezorte dejú.“

Podľa premiéra Roberta Fica je teda človek, ktorý stojí na čele akéhokoľvek rezortu, zodpovedný za celé dianie pod ním.

Rezort ministra vnútra Roberta Kaliňáka (podľa logiky jeho šéfa teda on osobne) má na svedomí verejné pranierovanie (stále nevinnej) občianky pred médiami a celým národom, smrť policajta a agenta civilistu pri spackanej policajnej akcii, zásah voči protestujúcej novinárke, nezrovnalosti po zásahu ťažkoodencov proti futbalovým výtržníkom, alebo enormne rýchle (necelý týždeň) a stále nepotvrdené rozpustenie občianskeho, hoci pochybného, združenia. A čerešničkou na torte je týranie a mučenie mladých chlapcov, hoci porušovateľov zákona, pomocou psov, ich vyzliekania a núteného fackovania.

Prečo je teda Kaliňák stále ministrom vnútra?

Posledný škandál v Policajnom zbore je už naozaj trošku priveľa. Pri všetkých predchádzajúcich prešľapoch rezortu vnútra s Robertom Kaliňákom na čele v posledných troch rokov, a nebolo ich málo, sa privierali oči.

Paradoxne oproti iným rezortom nešlo o miliardové tendre. Skôr o také „bežné“ porušovania občianskych práv. Bežné, ale v inom režime.

Veď stačí spomenúť verejné pranierovanie (stále nevinnej) občianky pred médiami a celým národom, smrť policajta a agenta civilistu pri spackanej policajnej akcii, zásah voči protestujúcej novinárke, nezrovnalosti po zásahu ťažkoodencov proti futbalovým výtržníkom, alebo enormne rýchle (necelý týždeň) a stále nepotvrdené rozpustenie občianskeho, hoci pochybného, združenia.

V normálnej krajine by normálny minister, ktorého rezort má toto na rováši, dávno poďakoval za zverenú priazeň a radšej podnikal v inom sektore.

Zachoval by sa podobne ako v roku 2007 maďarský minister spravodlivosti a vnútra József Petrétei po viacerých škandáloch v radoch príslušníkov polície. Alebo poľský minister vnútra Ryszard Kalisz v roku 2005, keď ponúkol demisiu kvôli správam o čoraz väčšej korupcii v policajných silách. Alebo ako desiatky ďalších ministrov rôznych vlád (aj tých slovenských), ktorý podali demisiu za neočakávane udalosti alebo skutky podriadených.

Normálny minister by to s „registrom“ ako Kaliňák spravil už dávnejšie.

Kaliňák to však nespravil ani teraz. V momente keď sa prevalilo, že jeho podriadení!!! (keďže policajný zbor do jeho kompetencie, chce nechce, spadá) zobrali spravodlivosť do svojich rúk a šikanovali, týrali ba priam mučili mladých chlapcov. (Pri tom uvažovaní o konaní policajtov je nedôležité to, že chlapci sa dopustili trestného činu. Na ich postihovanie sú súdy.)

Konanie policajtov je v rozpore s medzinárodnými dohovormi Slovenska, ústavou a zákonmi. Netreba opomenúť, že Slovensko sa najbližších niekoľko rokov bude objavovať v správach o porušovaní ľudských práv vo svete.

Namiesto okamžitej demisie (teda až po prijatí rezignácie policajného prezidenta Jána Packu) Kaliňák rozprával o individuálnej zodpovednosti jednotlivca.

Minister by si konečne mal uvedomiť, že je zodpovedný za celý svoj rezort. A preto nesie aj zodpovednosť za kauzu Malinová, problém pri zápase DACu a Slovana, za smrť Vidu a civila pri spackanej akcii, aj za hrozbu možného posilnenia Pospolitosti kvôli chybným politickým rozhodnutiam.

A mal by konečne vyvodiť osobnú politickú zodpovednosť. Voči sebe.

Mikuláš Dzurinda opäť raz v utorok ukázal, že sa tak ľahko vodcovstva vo svojej strane nevzdá. Napriek úvahám o možnej dohode medzi ním a Ivetou Radičovou o ďalšom delení vedúcich funkcií v strane po prezidentských volbách sa rozhodol znovu uchádzať o post volebného lídra.

Prirodzene, veď takáto úloha predsedovi strany zo stanov patrí. Mohol ju však nevyužiť.
Dzurinda viacerých nepotešil. Najviac zaskočená zostala Radičová. Jej šéf ešte v sobotu sľuboval využiť jej miliónový voličský potenciál a tri dni na to ju zráža opäť iba na stoličku podpredsedníčky.

Do súboja síce isť môže, ale uspieť v štruktúrach deväť rokov budovaných a čistených na svoj obraz Dzurindom sa dá len ťažko. „Modrí“ sú predsa len jeho stranou.

Zachmúrení a prekvapení ostali aj všetci tí voliči SDKÚ-DS, ktorí už majú Dzurindu dosť a chcú zmenu. Prieskumy už ukázali, že strane by sa lepšie vodilo s inou než jeho tvárou. Radičová možnosť na túto zmenu priniesla.

Zašumelo to aj v štruktúrach strany. Veľa vrcholných predstaviteľov SDKÚ-DS vyhýbavo odpovedá na otázky o tom, či môže byť Radičová lídrom strany. Niektorí to dokonca odmietajú. Predseda strany ale nie je volebný líder.

A štruktúry predsa len po výsledku Radičovej v prezidentských voľbách čakali od Dzurindu minimálne dialóg, ak nie dohodu, o tom, kto vlastne povedie stranu do volieb. Ďalší spor, a nebodaj štiepenie, SDKÚ-DS určite neprospeje.

Dzurinda teda svojim rozhodnutím fakticky povedal dovidenia Ivete Radičovej na čele strany. Zmaril tým však šance SDKÚ-DS pútať jej bývalých, ale už znechutených voličov. A vlastne zasial semienko pre ďalší spor v strane.

A to všetko môže rok pred parlamentnými voľbami najviac tešiť iba súčasnú koalíciu a najmä Smer-SD Roberta Fica.

Zmätenosť účastníkov. Tá ma prekvapila na sobotňajšom stretnutí neonacistov. Priznávam nevyzerali tak. Neuvedomovali si ju. Veď v šíkoch kričali „Na stráž!“, v šíkoch pochodovali mestom.

Zmätené však boli ich prejavy, oblečenie aj myšlienky. Prečo?

Neviem si totiž vysvetliť, ako môžu stáť ovešaní mytologickými znakmi severských náboženstiev pod vlajkami z runových písmen a bez mihnutia oka počúvať o návrate pod rímskokatolícku cirkev. Ako keby nevedeli, že práve muži s týmito symbolmi vypaľovali v 10. storočí kresťanské kostoly.

A neviem, ako môžu stáť a počúvať o tomto návrate pod rímskokatolícku cirkev a zároveň oslavovať režim, ktorý poslal na smrť 70-tisíc ľudí. Propaganda asi vymazala „Nezabiješ“.

To, že štát, ktorý oslavujú zakázal opozičnú tlač a posielal ľudí do väzenia bez súdu, nechcú vidieť. Na oslavách fašistického štátu kričia po „slobode slova“ a o „policajnej brutalite“.

Taktiež nerozumiem tomu, prečo sa náhle bratajú s maďarskými a poľskými neonacistami, ktorých na zhromaždenie pozvali a následne niektorí aj prebytovali vo svojich príbytkoch, keď plamenné prejavy na oslavu fašistického štátu hromžia nad tým, že nebyť Tisa skončili by sme v područí Maďarska a Poľska.

Vodca Pospolitosti Ivan Sýkora vraví, že kým bude aspoň jeden z prítomných žiť, budú si pamätať a spomínať, čo znamená 14. marec. Poľský neonacista hovorí, že na toto kritické obdobie treba zabudnúť a pozerať sa do spoločnej budúcnosti.

Zmätení chlapci tlieskajú. Vlastnej hlúposti. A práve tú zneužívajú ľudia ako Marián Kotleba.

O tom, že jeho „Na stráž!“ bola cielená provokácia nemožno pochybovať, keďže svoj prejav mal dopredu pripravený (foto).

Debata o správnosti policajného zásahu je v súčasnosti celkom zbytočná. Polícia postupovala na základe znaleckého posudku. Len budúcnosť ukáže, či tento posudok obstojí pred súdom.

Zásah polície ale spravil z Kotlebu symbol pre ostatných chlapcov. Posilnil ich sebavedomie a zmaril možnosť presviedčať ich práve o vlastnej zmätenosti.

O boji proti extrémizmu súčasný minister vnútra Robert Kaliňák rád rozprával na jeseň. Rád o ňom hovoril, keď ministerstvo vnútra v priebehu troch dní rozpustilo občianske združenie Slovenská Pospolitosť, alebo keď obhajoval zákrok polície proti fanúšikom v Dunajskej Strede.

Pozrime sa však na jeden prostý prípad prejavov pravicového extrémizmu a neonacistického násilia. Hudobný klub Obluda sa stal vlani v júli terčom dvoch útokov neonacistov. Oba sú stále nevyšetrené.

V prvom figuruje osoba Július S. Ide o človeka s vytetovaným hákovým krížom, na základe čoho voči nemu vzniesla polícia obvinenie z propagácie fašizmu.

V druhom vystupuje Rastislav R. Človek, ktorý v minulosti pôsobil v neonacistických skupinách Krátky proces a Juden Mord (Vražda Židov). Skupina Judenmord je extrémne rasistická a antisemitská, Rastislav R. nazýva v piesňach Židov "psami, pandravami" a spieva v nich o túžbe povraždiť tých, ktorí prežili holokaust. Zároveň v nich popiera, že Židia zomreli v plynových komorách, čo je na Slovensku už niekoľko rokov trestným činom - propagáciou tzv. osvienčimskej lži.

Pri tomto mene sa však treba zastaviť. Časopis Plus 7 dní má k dispozícií videonahrávku, kde dotyčný pán na koncerte ukazuje hákový kríž vytetovaný na vnútornej strane ramena, hajluje a vyzýva na to aj ľudí. Polícia má navyše tieto nahrávky k dispozícií.

Rastislav R. neostal po útokoch ani vo väzbe, hoci o ňu veľmi usiloval policajný prezident Ján Packa.

V médiách sa v minulosti špekulovalo o jeho kamarátstve práve s ministrom vnútra Robertom Kaliňák. „Známosť“ rezortný šéf priznal, ale iba na úrovni „študenta VŠMU a herca činohry SND“. Od svojho odchodu z divadelného prostredia, čo bolo pred viac ako 15 rokmi, sa pán minister už s týmto pánom nestretával, hovorí oficiálne stanovisko rezortu.

V obchodnom registri figuroval Rastislav R. v minulosti aj vo firme Tatran-I.V.J., kde bol i muž spájaný s bratislavským podsvetím, pred troma rokmi zavraždený Jozef Svoboda.

Jeho manželka sa podľa denníka Sme vyjadrila, že Kaliňák sa v minulosti „vtieral manželovi do pozornosti“. Minister sa bránil, že Jozefa Svobodu nepoznal.

Zhrnul som tu niekoľko informácií, ktoré sa v poslednom období objavili v médiách. Nechcem podsúvať záver, ten si každý musí urobiť sám.

Len ma zaujíma otázka, či sa nie je možné byť v prípade všetkých konaní proti pravicovému extrémizmu taký promptný? A či je možné opäť začať rozprávať o úspechoch na poli boja proti extrémizmu?

Spomenul som si dnes na jeden minuloročný januárový večer. Väčšina Bratislavčanov sa vtedy pokúšala po pracovnom dni dostať do tepla svojich domovov. Polícia vtedy uzavrela mosty cez Dunaj aj niektoré výpadové ťahy.

Pátrala po mužovi, ktorého podozrievala a stále podozrieva z vylúpenia banky. Svojho vytipovaného páchateľa dolapila a následne nechala ujsť. Cez okienko na záchode.

Policajti prehľadávali auto po aute. No nikoho nenašli. Len po pár dňoch začali vychádzať na svetlo sveta fakty ako zo starej komédie. Službukonajúca hliadka, ktorej nevýrazný muž cez okno utiekol, nahlásila jeho zmiznutie až po hodine.

Minister vnútra Robert Kaliňák neskôr priznal, že aj nastavenie pátracej akcie „Uzáver“ nezodpovedalo jej využitiu v praxi.
Kvôli spackanej akcii dostalo trest desať príslušníkov polície, o miesto prišiel aj riaditeľ okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave III.

Rozbehlo sa tak horúčkovité štvormesačné pátranie po tomto utečencovi. Médiami kolovali rôzne informácie o tom, ako a kam sa mu podarilo utiecť. Zdržiavať sa mal vraj aj na Cypre.

Nakoniec to lupič pokašlal sám. V máji spôsobil bežnú dopravnú nehodu. Nie za hranicami Slovenska, ale priamo v bratislavskej Rači. Zo života na slobode mu zostávalo pár hodín.

Chytili ho na strome a uvalili vyšetrovaciu väzbu. Veď sa pokúsil utiecť. A polícia teda nezabudla ani na to údajné vylúpenie banky.

Keďže sme v trestnom konaní, má celá kauza ešte jednu stranu. Súdy. Tie od opätovného zadržania lupiča rozhodovali o jeho zotrvaní vo väzbe. A v uplynulých dňoch ho pustili na slobodu. Za kauciu 33,2 tisíca eur (milión korún).

Zrekapitulujme si to. Na strane zločinca - lúpež, útek, skrývanie, naháňačka, väzba. Na strane polície – pobabranie akcie, zbytočná uzávera Bratislavy, padanie hláv.

A výsledok – lupič na slobode. Pekný novy rok, Slovensko.

Rozpustili Pospolitosť. Asi nemá zmysel komentovať to, či je tento krok správny alebo nie. Osobne ho schvaľujem. Zostal som však prekvapený.

» Viac