NOS

je spoločník demokracie. Nedemokratický režim populizmus nepotrebuje, zjednáva rešpekt a „uznanie“ inými prostriedkami.

Bol však napríklad výrok nášho prvého demokratického povojnového prezidenta Václava Havla o tom, že „Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou“ populistický? Veril mu, alebo ho použil iba ako mobilizačné heslo? A verili voliči Občianskeho fóra v roku 1990 heslu „Nie sme ako oni“? Ako ktorí „oni“? Ako oni papaláši, alebo ako oni, ktorí korporatívne pritakávali nedemokratickému režimu takmer pol storočia?

Mobilizačný účinok týchto hesiel však bol nepochybný. „My“ sme sa radi nechali uniesť chvíľkovou ilúziou, alebo vierou, že „veci sú síce zložitejšie, ale ide predsa o dobrú vec“. A čo výkriky slovenských nacionalistov „Na Slovensku po slovensky!“ a „Maďari za Dunaj!“, ktoré ich zakrátko po nastolení demokracie dostali rovno do vlády a parlamentu? Prvým podstatným účelom populizmu je teda apelovať na emócie a mobilizovať. Mobilizovať elity v mene ich vízie a mobilizovať „ľud“ alebo verejnosť, aby tieto vízie zdieľali s nimi.

Preskočme z tých čias k dnešku. Rétorika sociálnych demokratov volá po sociálnom štáte, čiže využíva pre mobilizáciu voličov pocit sociálnej frustrácie. Ich protivníci apelujú na individuálnu kreativitu a zodpovednosť, individuálnu cestu životom. Obaja sa uchádzajú o voličov, ktorých bude dosť na to, aby im otvorili dvere k vládnutiu. V skutočnosti však jedni vedia, že na sociálny štát niet dosť peňazí, a druhí, že bez štátneho prerozdeľovania verejných financií ich podstatná časť voličstva opustí. Napriek tomu ich kampane operujú s „ilúziami“ ako s faktami. Druhým podstatným účelom populizmu teda je mobilizovať k volebnému víťazstvu „našej veci“, ergo volebný zisk je podstatným kritériom úspechu. Úspechom je teda účasť na moci sama o sebe, a nie realizácia vízií, prostredníctvom ktorých sa víťaz k moci dostal. Populizmus ako vyšitý?

Keď som dopisoval prvú verziu tohoto textu, spýtal som sa svojho brata, filozofa, ako by definoval populizmus. Odpovedal: „Populisti sa snažia oslovit ‘ľud’, vyšachovať z verejnej diskusie ‘elity’. Namiesto argumentácie apelujú na city, ktoré väčšinou nejako súvisia s identitou - etnickou, náboženskou, triednou… Sľubujú zmeny vecí, ktoré sa meniť príliš nedajú. Používajú morálnu rétoriku, ktorá z ich oponentov robí nemorálnych ľudí, pohŕdajúcich hodnotami a všetkým, čo ‘nás slušných’ spája.”

Sociológ Pavol Frič mi v rozhovore zase tvrdil, že populizmus je plazivá cesta od demokracie k totalite. Populizmus je v jeho dikcii manipulácia, zlo, proti ktorému treba bojovať, plebejský antielitizmus, kladivo, ktoré používajú politické elity proti svojim protivníkom, postupná premena verejnosti na masu.

Z oboch týchto názorov vyplýva, že populizmus je nepekný jav, svinstvo, ktoré páchajú politici na ľuďoch, aby ukojili svoje potreby a záujmy. Podľa nich je populizmus skôr o emóciách, ako o racionálnom zvažovaní, skôr o mobilizácii, ako o pokojnej ceste, skôr o maľovaní ohrození, ako o využívaní šancí, skôr o aktuálnej akcii, ako o dlhodobej stratégii, skôr o improvizácii, ako o strategickom premýšľaní. Apeluje primárne na „krv a pôdu“, sen a víziu, strach a pocit ohrozenia... Nesúhlasím. Populizmus je v našich časoch marketingová záležitosť, produkt predávaný agentúrami a poradcami na politické kampane, politická reality show pre občana, verejnosť, masu. Zdá sa, že ľudia si politický populizmus zvykli, podobne ako na televízne seriály či nakupovanie v supermarketoch.

Bez nevyhnutnej dávky populizmu sa nedá robiť špičková politika, ergo politika dostatočne významného zastúpenia v štruktúrach moci? Obranou pred rizikom, že čistý populizmus sa stane podstatným obsahom politického diskurzu, namiesto vecných tém, je fakt, že proti sebe stoja politici s rozmanitými mobilizačnými heslami a víziami, rozmanité médiá, konkurenčné marketingové agentúry, pestrý verejný priestor naplnený diferencovanou verejnosťou, ktorá participuje na verejnom diskurze a rozhodovaní. A práve tento pestrý diskurz (dialóg, multilóg) je pilierom, predpokladom i dôsledkom demokracie, akokoľvek je zanesený politickým populizmom ako svojou organickou súčasťou. On je zárukou, že populizmus neprerastie do zániku demokracie. Kritický diskurz v demokratickom prostredí bráni populistickej politike, aby sa, čo i plazivo, menila na diktát jediného vodcu, jedinej politickej strany či ideológie.

Sám seba vnímam ako konzervatívneho voliča. Činím tak v dobrej viere. Viera, toť prameň politického populizmu v nás. Podobne pravidlá hry, hodnoty a normy, ktoré vymedzujú rámec politikám i verejnosti. Havlov populizmus a populizmus militantného nacionalistického vodcu sú z dvoch svetov. Medzi nimi je veľa variantov možných ciest. O výbere medzi nimi rozhoduje slobodný občan. Pre slobodného občana je populizmus iba „pozadím“, ktoré ho motivuje k ceste od televízie, práce, záhradky,... k politickej participácii. Kľúčovým problémom dneška nie je politický populizmus, ktorý sa vyskytuje, kam sa občan pozrie, ale nedostatok slobodných občanov s rozvinutým kritickým myslením.

Nedostatok slobodných občanov je, paradoxne, dôsledok dlhodobej demokracie a prosperity, ktorú sprevádza erózia hodnôt, zodpovednosti, konzumerizmus... V teple pohodlného domova, či v prítmí miestnej krčmy (klubu, baru, divadla, kina...), sa síce diskutuje fest, ale v okamihu voľby víťazí prísľub istoty pred rizikom akcie, slušivé sako pred bradatým prorokom zmien, mediálna masáž pred osobným názorom a zasadením sa za „dobrú vec“. Čo však je dobrá vec pre jedného, nemusí byť dobrá pre druhého. Skutočné trajektórie spoločenského pohybu nemajú s intelektuálnymi konštrukciami a pojmami veľa spoločného. Rodia sa v permanentných konfliktoch. Aby populizmus zostal v pozícii púheho spoločníka demokracie, musí existovať nadkritická masa slobodných občanov.

Centrálnym problémom je fakt, že neexistuje rovnítko medzi pojmom a problémom demokracie a medzi pojmom a problémom slobody. Ak je populizmus „spoločníkom“ demokracie, tak potom politická sloboda je schopnosť jednotlivca odpútať sa od vonkajškového riadenia a dať na „vnútorné volanie“, presvedčenie, dobro. Zdá sa mi, že cesta sa volá aktívne sociálne učenie. Na takejto ceste býva niekedy odmenou popularita, ktorá sa môže, ale nemusí prekrývať s populizmom. Mám na mysli popularitu získanú vlastným výkonom, myšlienkou, dielom, úsilím, a nie marketingovou hrou a teátrom.

Pred mnohými rokmi sme s Pavlom Fričom rozpracovávali koncept verejného dialógu v kontexte diagnostiky a terapie spoločenských problémov. Bol to koncept, kde šlo predovšetkým o aktívne sociálne učenie bez konca. Potom som na chvíľu uveril priateľovi, politikovi a sociálnemu vedcovi Petrovi Zajacovi, že dialóg je možný iba vo svete zdieľanej paradigmy, zdieľaného pohľadu na svet. Avšak aj zdieľaná paradigma môže byť nanič, keď diskutéri vychádzajú z odlišných úrovní poznania a vedomostí. Napriek tomu zostávam verný pôvodnému konceptu aktívneho sociálneho učenia, s tým, že verní musia byť viacerí a ich údelom je akcia.

Clanok prvykrat vysiel na www.fedorgal.cz/blog.