04.11.2008: Demografický problém
Tajomný šéfredaktor ľavicového týždenníka Slovo Jakub Topol, dnes píšuci anonymne s označením „autor pracuje na úrade vlády“, znovu bije na poplach tvrdením, že dôchodkové zabezpečenie formou kapitalizačného piliera nedokáže eliminovať vplyvy demografickej krízy.
Pre čitateľov, ktorých téma príliš nezaujíma, zámerne uvediem svoj názor hneď na začiatku. Starnutie populácie a znižovanie jej počtu nedokáže kapitalizačný pilier „vyliečiť“ na 100%. Avšak kým v prípade kapitalizačného piliera nemáme v tomto istotu, a teda čelíme takémuto riziku s istou pravdepodobnosťou, to, že dnešný prvý pilier nie je udržateľný vieme (nie myslíme si) s úplnou istotou. A preto môžeme byť radi, že aspoň nejaký II. pilier máme, hoci rozhodne nie bez múch.
päť k zdôvodneniu, prečo medzi kapitalizačný pilier a reagovanie na negatívny demografický vývoj nemôžeme dať znamienko rovná sa. Stručne a jasne, za dôchodkovými jednotkami, ktoré sporitelia vlastnia, sú reálne cenné papiere. Aby sporiteľ mohol dostávať hotovosť ako dôchodkovú dávku, na konci sporenia musí niekomu tieto cenné papiere predať. Topol uvažuje, odkazujúc sa na bývalého člena reformného tímu Martina Thomaya, že keď klesne počet obyvateľov, nebude dostatok kupcov, čo by od neho odkúpili jeho cenné papiere a preto ich cena klesne a s nimi aj dôchodok, ktorý od DSS sporiteľ dostane.
Toto tvrdenie by bolo iste bezchybné, keby sme žili na opustenom ostrove, naša ekonomika by bola založená na zbieraní bobúľ a naše úspory by mali formu košov, do ktorých sa tieto bobule hádžu. Je jasné, že na staré kolená, keď by sme chceli koše vymeniť za stabilný prísun bobúľ, by ich cena klesla s počtom záujemcov o tieto koše. Lenže my na opustenom ostrove nežijeme. Aktíva DSSiek obsahujú cenné papiere z ekonomík celého sveta. Príspevky sporiteľov sú v konečnom dôsledku použité na nákup časti ekonomiky. Každý sporiteľ sa tak stáva vlastníkom mikropodielu hospodárstva, a ak dané hospodárstvo rastie, rastie aj hodnota jeho úspor. Pritom cenné papiere, ktoré na účet sporiteľov nakupujú DSSky, nebudú na konci obdobia sporenia predávané len Slovákom, ale v podstate celému svetu. Platí, že slovenský kapitalizačný systém nie je priamo závislý na počte Slovákov. To je jeho zásadná výhoda v porovnaní s prvým pilierom. DSSky, motivované tvorbou zisku a zhodnocovaním úspor, hľadajú výhodné investičné príležitosti po celom svete na základe stanovených pravidiel. To, že Slovensko čaká demografická kríza, neznamená, že kríza s rovnakými následkami postihne celý svet.
Znamenal by však pokles počtu obyvateľov na celom svete automaticky ohrozenie výšky úspor? Nie. Takáto úvaha by bola len potvrdením omylu, že ľudská spolupráca je hra s nulovým súčtom. Že v skutočnosti ľudia nebohatnú, ale si len prerozdeľujú existujúce bohatstvo. Tento mýtus pekne vyvracia príklad mobilných operátorov. Mobilné telefonovanie je úplne nová služba, ktorú pred 15 rokmi nemal nikto v spotrebnom koši. Rast bohatstva ale obyčajným ľuďom umožnil túto spotrebu zaradiť do koša bez toho, aby inú vyhodili. A akcie podniku, poskytujúceho tieto služby, priniesli novú investičnú príležitosť. Nezávisle na demografickom vývoji. Aj pri klesajúcom počte obyvateľov budú vznikať nové služby, a staré budú zvyšovať svoju kvalitu. Efektívnejšia alokácia zdrojov, inovácie a podnikavý duch človeka sú zdrojmi rastu bohatstva, ktoré nie je obmedzené počtom obyvateľov.
Ani tieto skutočnosti však nezaručujú so 100% istotou, že kapitalizačný pilier bude zlatým teľaťom sporiteľov. Aj on trpí nepredvídateľnosťou „podnikavého“ ducha politika, nedokáže eliminovať riziká prípadnej vojny, či vážnych hospodárskych kríz. Avšak vždy treba tieto riziká porovnávať s istotami, ktoré máme v prvom pilieri. A v jeho prípade na prvé miesto rozhodne nemôžeme dať švajčiarsky dôchodok, ale predlžovanie odchodu do dôchodku, znižovanie miery zásluhovosti a spomalenie valorizácie. Je to preto, lebo za 40 rokov bude na jedného človeka staršieho ako 62 rokov pripadať jeden pracujúci (pri predpoklade 70% zamestnanosti). Dnes je ten pomer zhruba jeden ku trom. Predstava, že na Slovensku zaznamenáme taký rast priemernej mzdy, že pracujúci o 40 rokov bude schopný živiť nielen seba, ale aj svoju rodinu a jedného (cudzieho) dôchodcu, nie je reálna. A to nielen ekonomicky, ale aj pragmaticky. Napríklad preto, že trojnásobný počet dôchodcov bude vyžadovať podstatne vyššie dane, ako platíme dnes, na úhradu ich zdravotného poistenia.
Na rozdiel od kapitalizačného piliera, za ktorým stojí skutočný, existujúci majetok, priebežný pilier nekumuluje žiadne trvalé hodnoty. Sociálna poisťovňa v skutočnosti funguje ako jednoduchý bežný bankový účet, na ktorý ráno prídu odvody z miezd zamestnancov a večer odídu dôchodkové dávky. Nedochádza k žiadnym úsporám, to čo sa jeden deň vytvorí, to sa aj minie. V noci ostávajú na tomto účte len prebytky vyplývajúce buď z rozdielneho načasovania výplaty dávok, alebo z nesprávneho nastavenia pomeru výdavkov a príjmov jednotlivých druhov poistení. Príjmy tohto účtu sú pritom závislé výhradne na mzdách vyplácaných na Slovensku. Priebežný systém preto nedokáže priamo profitovať z hospodárskeho rastu v zahraničí. Pričom tak výška odvodov ako aj výška dôchodkových dávok nie je garantovaná ničím iným, ako politickou vôľou momentálnej vládnej garnitúry.
Poukazovať na riziká druhého piliera neznamená, že by mal byť zrušený alebo obmedzovaný. Zároveň zavedenie II. piliera neznamená, že sporitelia majú „vystarané“, a na iné formy zabezpečenia nemusia myslieť. Jakuba Topola je treba pochváliť, lebo vo svojej argumentácii neoperuje „plnými bruchami“ správcov fondov a lyžiarskymi dovolenkami. Diskusia o dôchodkoch môže obsahovať aj argumenty, nielen šermovanie emóciami. Na druhej strane by mohol autor svoje či prebraté názory a závery poctivejšie prehnať sitom ekonomickej reality.
PS: Denník SME priniesol vyjadrenie spomínaného Martina Thomaya k možnostiam kapitalizačného piliera reagovať na negatívny demografický vývoj. Jeho vyjadrenia sú v rozpore s Topolovými interpretáciami.
Pre čitateľov, ktorých téma príliš nezaujíma, zámerne uvediem svoj názor hneď na začiatku. Starnutie populácie a znižovanie jej počtu nedokáže kapitalizačný pilier „vyliečiť“ na 100%. Avšak kým v prípade kapitalizačného piliera nemáme v tomto istotu, a teda čelíme takémuto riziku s istou pravdepodobnosťou, to, že dnešný prvý pilier nie je udržateľný vieme (nie myslíme si) s úplnou istotou. A preto môžeme byť radi, že aspoň nejaký II. pilier máme, hoci rozhodne nie bez múch.päť k zdôvodneniu, prečo medzi kapitalizačný pilier a reagovanie na negatívny demografický vývoj nemôžeme dať znamienko rovná sa. Stručne a jasne, za dôchodkovými jednotkami, ktoré sporitelia vlastnia, sú reálne cenné papiere. Aby sporiteľ mohol dostávať hotovosť ako dôchodkovú dávku, na konci sporenia musí niekomu tieto cenné papiere predať. Topol uvažuje, odkazujúc sa na bývalého člena reformného tímu Martina Thomaya, že keď klesne počet obyvateľov, nebude dostatok kupcov, čo by od neho odkúpili jeho cenné papiere a preto ich cena klesne a s nimi aj dôchodok, ktorý od DSS sporiteľ dostane.
Toto tvrdenie by bolo iste bezchybné, keby sme žili na opustenom ostrove, naša ekonomika by bola založená na zbieraní bobúľ a naše úspory by mali formu košov, do ktorých sa tieto bobule hádžu. Je jasné, že na staré kolená, keď by sme chceli koše vymeniť za stabilný prísun bobúľ, by ich cena klesla s počtom záujemcov o tieto koše. Lenže my na opustenom ostrove nežijeme. Aktíva DSSiek obsahujú cenné papiere z ekonomík celého sveta. Príspevky sporiteľov sú v konečnom dôsledku použité na nákup časti ekonomiky. Každý sporiteľ sa tak stáva vlastníkom mikropodielu hospodárstva, a ak dané hospodárstvo rastie, rastie aj hodnota jeho úspor. Pritom cenné papiere, ktoré na účet sporiteľov nakupujú DSSky, nebudú na konci obdobia sporenia predávané len Slovákom, ale v podstate celému svetu. Platí, že slovenský kapitalizačný systém nie je priamo závislý na počte Slovákov. To je jeho zásadná výhoda v porovnaní s prvým pilierom. DSSky, motivované tvorbou zisku a zhodnocovaním úspor, hľadajú výhodné investičné príležitosti po celom svete na základe stanovených pravidiel. To, že Slovensko čaká demografická kríza, neznamená, že kríza s rovnakými následkami postihne celý svet.
Znamenal by však pokles počtu obyvateľov na celom svete automaticky ohrozenie výšky úspor? Nie. Takáto úvaha by bola len potvrdením omylu, že ľudská spolupráca je hra s nulovým súčtom. Že v skutočnosti ľudia nebohatnú, ale si len prerozdeľujú existujúce bohatstvo. Tento mýtus pekne vyvracia príklad mobilných operátorov. Mobilné telefonovanie je úplne nová služba, ktorú pred 15 rokmi nemal nikto v spotrebnom koši. Rast bohatstva ale obyčajným ľuďom umožnil túto spotrebu zaradiť do koša bez toho, aby inú vyhodili. A akcie podniku, poskytujúceho tieto služby, priniesli novú investičnú príležitosť. Nezávisle na demografickom vývoji. Aj pri klesajúcom počte obyvateľov budú vznikať nové služby, a staré budú zvyšovať svoju kvalitu. Efektívnejšia alokácia zdrojov, inovácie a podnikavý duch človeka sú zdrojmi rastu bohatstva, ktoré nie je obmedzené počtom obyvateľov.
Ani tieto skutočnosti však nezaručujú so 100% istotou, že kapitalizačný pilier bude zlatým teľaťom sporiteľov. Aj on trpí nepredvídateľnosťou „podnikavého“ ducha politika, nedokáže eliminovať riziká prípadnej vojny, či vážnych hospodárskych kríz. Avšak vždy treba tieto riziká porovnávať s istotami, ktoré máme v prvom pilieri. A v jeho prípade na prvé miesto rozhodne nemôžeme dať švajčiarsky dôchodok, ale predlžovanie odchodu do dôchodku, znižovanie miery zásluhovosti a spomalenie valorizácie. Je to preto, lebo za 40 rokov bude na jedného človeka staršieho ako 62 rokov pripadať jeden pracujúci (pri predpoklade 70% zamestnanosti). Dnes je ten pomer zhruba jeden ku trom. Predstava, že na Slovensku zaznamenáme taký rast priemernej mzdy, že pracujúci o 40 rokov bude schopný živiť nielen seba, ale aj svoju rodinu a jedného (cudzieho) dôchodcu, nie je reálna. A to nielen ekonomicky, ale aj pragmaticky. Napríklad preto, že trojnásobný počet dôchodcov bude vyžadovať podstatne vyššie dane, ako platíme dnes, na úhradu ich zdravotného poistenia.
Na rozdiel od kapitalizačného piliera, za ktorým stojí skutočný, existujúci majetok, priebežný pilier nekumuluje žiadne trvalé hodnoty. Sociálna poisťovňa v skutočnosti funguje ako jednoduchý bežný bankový účet, na ktorý ráno prídu odvody z miezd zamestnancov a večer odídu dôchodkové dávky. Nedochádza k žiadnym úsporám, to čo sa jeden deň vytvorí, to sa aj minie. V noci ostávajú na tomto účte len prebytky vyplývajúce buď z rozdielneho načasovania výplaty dávok, alebo z nesprávneho nastavenia pomeru výdavkov a príjmov jednotlivých druhov poistení. Príjmy tohto účtu sú pritom závislé výhradne na mzdách vyplácaných na Slovensku. Priebežný systém preto nedokáže priamo profitovať z hospodárskeho rastu v zahraničí. Pričom tak výška odvodov ako aj výška dôchodkových dávok nie je garantovaná ničím iným, ako politickou vôľou momentálnej vládnej garnitúry.
Poukazovať na riziká druhého piliera neznamená, že by mal byť zrušený alebo obmedzovaný. Zároveň zavedenie II. piliera neznamená, že sporitelia majú „vystarané“, a na iné formy zabezpečenia nemusia myslieť. Jakuba Topola je treba pochváliť, lebo vo svojej argumentácii neoperuje „plnými bruchami“ správcov fondov a lyžiarskymi dovolenkami. Diskusia o dôchodkoch môže obsahovať aj argumenty, nielen šermovanie emóciami. Na druhej strane by mohol autor svoje či prebraté názory a závery poctivejšie prehnať sitom ekonomickej reality.
PS: Denník SME priniesol vyjadrenie spomínaného Martina Thomaya k možnostiam kapitalizačného piliera reagovať na negatívny demografický vývoj. Jeho vyjadrenia sú v rozpore s Topolovými interpretáciami.
xy napísal(a):