Vladimír Bajan

... má tykadlá a je celý zelený!
Už len takéto titulky mi chýbajú v Novom čase po tom, čo nehorázne klamal o sponzorovaní súťaže Miss Universe zo strany Bratislavského samosprávneho kraja. Ide totiž o tvrdenia na rovnakej úrovni pravdivosti. Ani župa, ani ňou založené spoločnosti (ktoré vznikli preto, aby sa naplno venovali investičnej činnosti súvisiacej s realizáciou športovo – oddychového komplexu) nemali a nemajú žiadnu spoluprácu s organizátormi spomínanej súťaže krásy. Stačí sa pozorne čítať a počúvať... Fantómov vyvolávajú poslanci za SDKÚ-DS a Nový čas im pri tom veľmi rád asistuje – veď je to zaujímavá story, no nie ? Akurát že sa pán redaktor neobťažoval overiť si ju – ani na župe, ani u riaditeľky súťaže Miss Univers pani Lakatošovej. Držať sa kódexu novinára je asi pod jeho úroveň. Navyše to, čo by sa dozvedel, by nezapadalo do scenára – znemožniť Bajana za každú cenu !

Viem, blížia sa voľby, treba si do protikandidáta kopnúť, treba pomôcť „svojmu“ kandidátovi, ale aj to by malo mať svoje hranice. Čo takto prísť s niečím pozitívnym a nie len hľadať chyby u druhých – a keď nie sú, vymyslieť si ich ??? Ale to budem ja skôr tým mimozemšťanom...

P.S. Príprava výstavby arény (ale aj plavárne) pokračuje tak, ako sme ju ohlásili a tak, ako sme prisľúbili, o každom ďalšom reálnom kroku budeme verejnosť informovať. To, že páni poslanci z SDKÚ-DS si to predstavujú inak, na veci nič nezmení. A opäť zdôrazňujem – aréna nebude postavená za peniaze z rozpočtu kraja !

„... okrem Bratislavského kraja“. Už sme si privykli na tieto tri zaklínacie slová, ktorými končí oznamovacia veta, v ktorej sa hovorí o možnostiach regiónov, miest a obcí pri čerpaní finančných prostriedkov EÚ. Až sa nechce veriť, že Bratislavský samosprávny kraj s hlavným mestom a tromi okresmi - seneckým, malackým a pezinským - sú ešte súčasťou Slovenska, aspoň geograficky, lebo podľa iných kritérií už ako keby nimi neboli, keďže na rozdiel od ďalších siedmych samosprávnych krajov nedostane ani euro na výstavbu nových nájomných bytov pre mladé rodiny, na vybavenie nemocníc a zdravotníckych zariadení špičkovými technológiami a prístrojmi, na opravy školských budov, ale ani na opravu jediného metra cesty prvej, druhej či tretej triedy či novú križovatku. Atď. Brusel a bývalá slovenská vláda, paradoxne sídliaca práve v Bratislave, „pamätali“ na bratislavský región v Národnom strategickom referenčnom rámci na roky 2007 – 2013 „až“ necelým percentom (presne 0,8 %) z celkového 11,36 mld (v €) balíka európskej pomoci Slovensku. V čom je potom fígeľ, že celé Slovensko môže siahať na stovky miliárd, len tí bratislavskí nie, aj keď rovnako platia dane?

Fígeľ prvý. Bratislavský región je v tzv. Klube bohatých EÚ. Ide o prvú skupinu, v ktorej majú regióny domáci produkt (HDP) na obyvateľa vyjadrený paritou kúpnej sily vyšší ako je 1,25 európskeho priemeru. Bratislavsko ho má 1,49 a z 268 európskych regiónov mu patrí v poradí 19 miesto. Klub bohatých znie síce pekne, ale pre nás nepravdivo. Eurostat ako štatistická inštitúcia EÚ má skresľujúcu metodiku. HDP vypočítava tak, že sčíta tržby právnických osôb, ktoré dosiahnu v konkrétnom regióne za určité obdobie a tie potom vydelí počtom obyvateľov. Výsledkom je „spotrebiteľská sila“ obyvateľa regiónu. Mnohé obratom významné firmy sídlia práve v Bratislave, ale podnikajú po celom Slovensku... A tak obyvatelia Bratislavska sú viac než trikrát bohatší ako ostatné Slovensko. Košičania, Trenčania, Žilinčania netušia, že výkony, ktoré sa uskutočňujú a dosahujú a hodnoty zostávajú v sa však vykazujú v Bratislave. Bratislavčania tak štatisticky „bohatnú“ a ostatní „chudobnejú“. Odmenou za takéto iluzórne bohatstvo je únijný trest. Kto má už spomínaný domáci produkt na obyvateľa vyšší ako je 1,25 európskeho priemeru, má zablokovanú cestu k európskym peniazom.

Fígeľ druhý. Bratislavský región a jeho rozvoj obetovala predchádzajúca vláda za odstavenie atómky V1 v Jaslovských Bohunicach. Len 200-euromiliónová kompenzácia bola drahou daňou za stratu energetickej sebestačnosti, ale i prijatie podmienok, že pokiaľ ide o čerpanie eurozdrojov, potom celé Slovensko môže všetko, len Bratislavský kraj niečo, alebo vôbec nič. Iné krajiny dokázali pre svoje bohatšie regióny vyjednať niekoľkoročné prechodné obdobia, počas ktorých sa rovnocenne s ostatnými regiónmi uchádzali o európske peniaze. Napríklad Viedeň. S priemerom 1,66 je síce na ôsmom mieste, ale priemerný príjem Viedenčana je štyri až päťkrát vyšší než príjem obyvateľa Bratislavska.. Alebo Írsko - to dokonca nedelilo svoju krajinu na regióny, ale vystupovalo ako celok (na úrovni NUTS II) vrátane svojho hlavného mesta. To je odpoveď o Klube bohatých bruselskému Eurostatu.

Fígeľ tretí. EÚ je dnešnej krízovej situácii ústretové, je čas prehodnotiť Národný strategický referenčný rámec a umožniť Bratislavskému kraju, aby sa tiež mohol uchádzať v niektorých operačných programoch o finančné zdroje. Lebo čo sa nevyčerpá, to prepadne. Každý operačný program má finančný objem i obdobie na predkladanie projektov. Čo tak určiť istú kritickú objemovú hranicu, ktorá ak sa do určitého termínu projektmi nenaplní, potom sa otvoria možnosti aj Bratislavskému kraju? Ak sme solidárni k iným krajom pokiaľ ide o čerpania eurofondov, mala by nám to kompenzovať vláda. Napokon aj v jej Rade pre regionálny rozvoj odznelo, že Bratislavský kraj začína strácať. Doteraz sme boli sebestační, vnútorné zdroje sa však vyčerpávajú. Veď cesty u nás neslúžia len našim obyvateľom, ale aj Stropkovčanovi či Žilinčanovi, ktorý do hlavného mesta príde pracovne či ako turista. Nejedna náročná operácia na záchranu života končí na špecializovanom pracovisku práve v Bratislave. V nej študuje vari toľko vysokoškolákov ako dohromady vo všetkých ostatných mestách na Slovensku. Atď.

Fígeľ štvrtý. Ak sa nič nezmení, v roku 2014 vyhodnotí Eurostat Bratislavský región opäť na 19 mieste. Len odzadu. V piatej skupine, v „Klube chudobných“.

Nedávno sa ruský premiér Putin vyjadril, že kríza je ďaleko od svojho konca a ešte ani nedosiahla svoj vrchol. Americký držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 2001 Joseph Stirlitz na adresu svojej krajiny skonštatoval, že sa nachádza v najhoršej kríze posledného storočia a kým nedosiahne dno, nemôže sa šplhať nahor. Obaja sa zmieňujú o dosiahnutí toho istého, len pre jedného je vrchol dnom a pre druhého dno vrcholom. Slovné pólové variácie pripomínajú svojrázneho majora z čias socializmu, ktorý vysokoškolákom, raz týždenne chodiacim na tzv. vojenskú katedru, aby si už dopredu „odkrútili“ časť základnej vojenskej služby, vydal na niekdajších oráčinách petržalského Ovsišťa (dnes tu stoja paneláky) zvláštny povel: „Chlapííí, pred neprááátelóóóm sa tak schovááátééé, že vykopete vysokohlbokúúú jamúúú! Vykonajtééé, teda koptééé!!!“. „Vysokohlboké“ jamy čoby plytké zákopy študenti vykopali, aj sa schovali pred nepriateľom, toho však nebolo ani široko, ani ďaleko. Dá sa však „vysokohlboko“ schovať pred globálnou ekonomickou krízou, keď tá je tu naozaj? Kým francúzsky prezident hovorí o zásadnej rekonštrukcii kapitalizmu, ktorý už nikdy nebude takým akým bol do krízy a volá po jeho novom sociálnejšom „usporiadaní“, nový americký prezident najkapitalistickejšej krajiny sľubuje, že z nej USA vyjdú silnejšie než boli predtým. Pre Sarkozyho je ekonomická kríza zlyhaním jedného spoločenského systému, pre Obamu akoby príležitosť, za ktorú treba vari i poďakovať, keďže budú ešte silnejší, čo je skôr na obavu než na radosť, čo z takej Ameriky najbližšie pre celý svet zasa vzíde. Nuž, vyznaj sa v protivenstvách hodnotenia vecí a udalostí.
Ak sa nemýlim, sme v EÚ, v ktorej sme chceli byť, preto jej problémy sa patrí, ba až treba, vnímať ako svoje vlastné s rovnakou naliehavosťou (môžeme z nej vystúpiť...). Ak sa tiež nemýlim, z fondov EÚ v rokoch 2007 – 2013 máme možnosť čerpať 400 miliárd Sk, čiže 13,3 miliárd €, no len zlomkom z tejto sumy do nej ako členský štát za toto obdobie prispejeme (čo keď nám povedia Nemci, Francúzi, Taliani a iní, že nám odteraz nedajú žiadne euro, lebo sú to predovšetkým ich peniaze a oni si musia riešiť predsa vlastné problémy - a mali by pre seba pravdu...). Ak sa ani teraz nemýlim, tak Volkswagen sa podieľa takmer tretinou na celkovom slovenskom vývoze (a čo ešte Peugeot, Kia... sme automobilovým štátov síce bez vlastného automobilu, ale sme na prvom mieste vo svete vo výrobe na tisíc obyvateľov - 105,7 automobilov; aby sme však nezostali len najväčšou montážnou halou, cieľom je prechod z výrobných organizácii na výrobno-vývojové až výskumné organizácie, čomu je krok k vedomostnej štruktúre slovenského hospodárstva). Ak sa rovnako nemýlim, tak v EÚ sa vyrába jedna tretina všetkých osobných automobilov na svete, automobilový priemysel v EÚ vytvára 2,3 miliónov pracovných miest a ďalších 12 miliónov je s ním prepojených, no tiež sa s ním spája život 12 miliónov rodín (môže sa niekto čudovať francúzskemu prezidentovi, keď chcel stiahnuť francúzskych automobilových výrobcov zo strednej a východnej Európy, čo nás na Slovensku a v Čechách do krajnosti rozčúlilo, od čoho však Sarkozy neskôr upustil....). Ak sa v poslednom argumente nemýlim, na Slovensku na jedno auto pripadá 3,8 človeka, v Poľsku 2,6, v Česku 2,37 a v Taliansku 1,61. Priemerný vek našich automobilov je 14 rokov, až dve tretiny je vo veku nad tohto hranicou ( nové auto nie sú len lepšie jazdné vlastnosti a komfort, ale aj ochrana životného prostredia, úspora pohonných hmôt a najmä vlastná bezpečnosť a neohrozovanie iných...).
Teda: ako ďalej a čo skôr - dosiahnuť vrchol na dne, či dno na vrchole? Aktívne padať alebo pasívne stúpať? Prizerať sa, že všetko vyrieši neviditeľná ruka trhu (zakaždým si pri tejto argumentácii spomeniem na „božiu“ Maradonovu ruku, tá však bola viditeľná ako aj „gól“, ktorý ňou dosiahol), alebo sa vzoprieť novému údelu? Keď Volkswagen najskôr skrátil pracovnú dobu a počet zmien a potom na celý týždeň pozastavil v Devínskej Novej Vsi výrobu, ako predseda Bratislavského samosprávneho kraja som dostal otázku, či neotvoríme rozpočet kraja na rok 2009. Chvíľu som váhal s odpoveďou, pretože sme ho pred koncom vlaňajšieho roka po veľkých politických kompromisoch schválili tak, aby ani jedno euro zo sumárnych 144,6 miliónov € nebolo vynaložené zbytočne. Odvetil som, že zatiaľ nie, ale nemožno to vzhľadom na konkrétne situácie, intenzitu problémov a hroziace dôsledky vopred vylúčiť. Uvedomoval som si, aké dopady na život v našom kraji - ekonomické, sociálne, dopravné ale aj psychologické - môže mať nová a nečakaná skutočnosť, keď zo dňa na deň zostane doma 8 a pol tisíc zamestnancov Volkswagenu. Nedá sa tiež nemyslieť na ďalšie firmy, ktoré sú dodávateľsky naviazané na výrobcu automobilov. Je známe, že jedno pracovné miesto automobilky generuje ďalšie štyri pracovné miesta v iných odvetviach. Situácia vo vývoji zamestnanosti, presnejšie nezamestnanosti sa na Slovensku každým dňom dramaticky zhoršuje. Sú oblasti, kde je už tretina ľudí bez roboty... A Volkswagen avizuje najbližšie odstavenie výroby na osem dní. Dodám, že v automobilovom priemysle na Slovensku je 75 tisíc pracovných miest... Aj preto vidím súčasné problémy inou optikou, než je tá, ktorá nám ukáže len okamihový dej a problém, a len na našom Slovensku, a len čo mu v tejto chvíli prospeje alebo čo ho o čo oberie či neoberie. Niektoré rozhodnutia slovenskej vlády reagujúce na ekonomickú krízu vnímam inak ako niektorí naši politici, novinári, analytici. Konkrétne tzv. šrotovné za staré auto na kúpu nového auta. Čo sa navalilo a stále valí na našu vládu, že 33 miliónmi € z rozpočtu celého Slovenska zvýhodňuje len malú skupinu obyvateľov a podnikateľov, aké je to nesystémové riešenie, ktorým podporujeme v skutočnosti výrobcov automobilov v Nemecku, a nie doma, a pod.. Som presvedčený, že ide len o parciálny krok, ktorý vykazuje znaky skôr nejakej solidarity v riešení tohto problému z pohľadu nášho členstva v EU a podpory výrobe automobilov na Slovensku. My by sme však mali hľadať aj také riešenia, ktoré budú Slovensku a Slovákom šité na mieru (a tým nemyslím štátny protekcionizmus).
Hovorí sa, že všetko zlé je aj na niečo dobré. Keďže sme prinútení šetriť – začnime s tým naozaj reálne... Napríklad znížme spotrebu štátu - teraz sa ukazuje v celej svojej nahote, že je škoda, že zastala reforma verejnej správy. Ako negatívum vnímam aj vznik stále nových nezmyselných štruktúr či úradov, pričom plány s redukciou napríklad Krajských školských úradov sa nedotiahli. Tak „využime“ krízu aj na to, aby sme v reforme pokračovali a aby sme konečne naozaj racionalizovali verejnú správu. Urobme zásadné zmeny, pochopí a privíta to nielen laická verejnosť ale i zainteresovaní (ministri, šéfovia úradov, starostovia, primátori, župani...). Dokážme nepadnúť na dno a šplhať sa aj k vrcholu.

Počuli ste už o ocenení Srdce bez hraníc ? O tom, že ho v piatok minulý týždeň prevzali také osobnosti ako prof. Michal Novák či kňaz Anton Srholec ? Asi mi poviete nie. A to ma mrzí. To, že médiá selektujú politikov, ich názory, na to si pomaly i keď s nevôľou musím zvykať. Ako však pochopiť to, že médiá selektujú i to, ktoré osobnosti z oblasti zdravotníctva, sociálnej oblasti, humanity a krásnych ľudských počinov sú hodné povšimnutia a „láskavej pozornosti“ z ich strany? Náš kraj sa rozhodol založiť tradíciu udeľovania ceny Srdce bez hraníc osobnostiam, neziskovým organizáciám, obciam, mestám, či iným inštitúciám, ktoré významným alebo originálnym spôsobom pomohli či pomáhajú konkrétnym ľuďom alebo skupinám ľudí z Bratislavského kraja. Som veľmi sklamaný z toho, že médiá nepovažovali za vhodné (?) či zaujímavé (?) si týchto ocenených taktiež všimnúť. Mesto, obec či kraj netvoria ulice, domy a sochy... Tvoria ho predovšetkým ľudia, ktorí v ňom žijú. A nám je cťou na nich poukázať, poďakovať s im, vzdať im hold a tým možno motivovať či inšpirovať čo najviac ľudí, organizácií, či inštitúcii k pomoci a k ohľaduplnosti voči slabším a ohrozeným skupinám.
Veľmi si cením napr. pani doktorku Evu Sirackú, prezidentku Ligy proti rakovine (dokonca i náš kraj jej v minulosti odovzdal najvyššie ocenenie – Výročnú cenu Samuela Zocha) ako aj ostatných nositeľov vyznamenania Bratislavská čučoriedka a vážim si aj konanie vedenia mesta, ktoré takúto cenu každoročne odovzdáva. Ale keďže odovzdávanie oboch ocenení nasledovalo len deň po sebe a noviny i televízie boli plné len jedného z nich, musel som si klásť otázku - Prečo? Žiaľ, odpoveď som nenašiel. ..
Aj preto využívam aj túto príležitosť na to, aby som tým osobnostiam, ktoré sú od uplynulého piatku nositeľmi ocenenia Srdce bez hraníc vyjadril svoju úctu, uznanie a poďakovanie. V kategórii pomoc a starostlivosť o deti to je špeciálna pedagogička Veronika Košťányová z Bratislavy - celý svoj život zasvätila práci s deťmi, predovšetkým s deťmi s mentálnym postihnutím. Nad rámec svojej práce pomáha žiakom pri integrácii na bežných stredných školách po absolvovaní špeciálnych škôl a venuje sa aj práci s rodinami týchto detí. V minulosti presadila mnohé významné zmeny, týkajúce sa koncepcie stredoškolského vzdelávania detí s ľahkým mentálnym postihnutím a pomohla k vzniku niektorých učebných odborov pre tieto deti. V kategórii pomoc a starostlivosť o seniorov je ocenenou liečebná pedagogička Mária Wirth z Bratislavy - venuje sa profesionálne a často aj vo voľnom čase seniorom a seniorom postihnutým Alzheimerovou chorobou. Práca je náročná na psychické aj fyzické nasadenie. Pre mladých ľudí nebýva práca so seniormi príťažlivá, výsledky nie sú hmatateľné a vidí ich len ten, kto rozumie a vie, koľko úsilia si vyžiadala. Ona však svojej práci dáva iskru, príťažlivosť, lásku. V kategórii pomoc a starostlivosť o ľudí s postihnutím je to nezisková organizácia Dom Svitania Jakubov - poskytuje komplexné služby, prácu, neformálne vzdelávanie, tréningy, exkurzie, mimopracovné aktivity a iné. Dom Svitania každý rok prijíma do chránenej dielne nových zamestnancov so zdravotným, najmä mentálnym postihnutím. V súčasnej dobe zamestnáva 18 mladých ľudí s postihnutím. V kategórii pomoc a starostlivosť o opustených ocenenie prevzal kňaz Anton Srholec - v celom našom regióne ba i na celom Slovensku ho poznajú ako kňaza, poznajú ho pre jeho pastoračnú prácu zameranú na kultúru slova a na prácu s mládežou. Má za sebou väzenie, roky v najťažších robotníckych povolaniach, vyšetrovanie i perzekúciu zo strany štátu. Nič z toho ho neodradilo od toho, zostať človekom a snažiť sa pomáhať iným. Dlhodobo obetavo "slúži" tým, ktorí sú na okraji spoločnosti. Má ľudský prístup postavený na vysoko humánnych princípoch, ktoré presahujú akúkoľvek ideológiu. Špeciálnu cenu Srdce bez hraníc v tomto roku prevzal prof. Michal Novák, vďaka ktorému Slovensko patrí medzi európske mocnosti vo výskume Alzheimerovej choroby, zaradil sa dokonca medzi objaviteľov pravdepodobného pôvodcu tejto "choroby 21. storočia". Stál pri vzniku Neuroimunologického ústavu SAV, založil Nadáciu Memory a podieľal sa na založení Slovenskej Alzheimerovej spoločnosti. Pôsobí doma i v zahraničí, citujú ho v mnohých zahraničných publikáciách. Je nositeľom viacerých ocenení.

Takže im ďakujem vďaka tomu, že existuje blog, ktorý má to srdce, že neuznáva hranice médií.

Poslanec Národnej rady SR Peter Miššík chce zákonom zakázať predsedom samosprávnych krajov a starostom byť zároveň poslancami Národnej rady. Samozrejme, že témy sa zmocnili aj novinári, bárs a dobre! - pre problém ako taký, skôr však pohľadom burcujúcim čitateľove emócie.

» Viac

Od politika sa neočakáva, že si „zabloguje“ len tak, bez vážneho úmyslu obhajovať to, čo spravil, čo povedal, ako rozhodol a prečo. K počítaču si sadá väčšinou vtedy, keď chce reagovať na témy výsostne vážne, kritické, keď cíti potrebu verejne sa vyviniť z podozrení alebo reagovať na slová iného politika, ktoré ho zasiahli falošným tónom. V našich končinách je to tak - sentimentálny politik s citovými výlevmi je prinajmenšom smiešny (alebo sa chce zaľúbiť občanom v poslednom predvolebnom kŕči). Málokedy si dovolí politik povedať – do frasa, veď aj ja som len človek, ktorý sa teší na Vianoce s rodinou, na Silvestra s priateľmi a od Nového roka očakáva – tak ako tisíce iných ľudí – že bude lepšie, prajnejšie doma, v spoločnosti – a prečo nie? – aj v politickom zákulisí. Kto uverí úprimnosti jeho novoročných želaní, že si neželá nič menej, len aby sa mu darilo premeniť sny verejné na skutočnosť, aby jeho snahy nenarážali do klátov, čo mu pod nohy kotúľajú neprajníci či partajníci? A že to všetko chce preto, lebo si je vedomý zodpovednosti za prácu, ktorú si dobrovoľne naložil na svoje plecia.
Moji blízki i reálny život ma naučili, že človek by nemal v sebe potláčať človečinu, že by nemal špekulovať nad tým, či poďakovať keď načim a či je vhodné byť úprimný k sebe aj iným, keď to tak cíti. Buď človek taký je alebo nie je. Nebudem sa teda rozpakovať nad tým, že v tomto predvianočnom čase cítim potrebu zahodiť za hlavu všetky bloky politika a že sa mi žiada „zablogovať“ ľuďom, ktorí svojou prácou, postojom a podporou pomohli uskutočniť mnohé aktivity či projekty prospešné Bratislavskému kraju:
Ďakujem vám za prácu, dôveru aj podporu! Vďaka vám verím, že pre väčšinu z nás nie je práca trestom, ani kratochvíľou, ale jednou zo základných potrieb života. Prostriedkom, ktorým existujeme na svete. Čas ukázal, že akokoľvek by som bol odhodlaný, vytrvalý a pracovitý, máločo by som uskutočnil bez vašej účasti. Menovať len niekoľko príkladov nemá cenu, bol by to len zlomok z celého zoznamu aktivít ktoré stoja za nami. Preto vám chcem zaželať do budúceho roka predovšetkým zdravie, dosť síl, trpezlivosti a veľa dobrých nápadov. Aby ste v budúcnosti ešte bližšej, na Vianoce, prežili najkrajšie dni roka bez starostí, v zdraví, láske a pohode. Aby sa vám podarilo vrátiť ten čas, keď nebolo na svete nič, len svetlá na stromčeku a svetielka v očiach. Aby ste v tej kráse nabrali silu – a možno aj vieru v to, že aj politik cíti prítomnosť sviatku a svoje vinšovanie úprimne.

Žasnem. Petržalka sa začala stavať v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Veľké ambície, skutočnosť iná. Odvtedy sa mnohé zmenilo a mení. Teraz chceme v Petržalke postaviť viacúčelovú halu. Šport, kongresy, výstavy. Vedľa aquapark. Ak sa podarí, aj nové futbalové ihrisko. V Petržalke a ani nikde v Bratislave sa nič podobné viac ako 20 rokov nepostavilo.

» Viac

Vítame vás, naši fanúšikovia futbalu z politiky... Trúfam si povedať, že poznám (aj keď nie všetky) detaily nášho futbalového zápolenia v Corgoň lige. To, čo sa deje v posledných dňoch, však prekonalo všetky moje predstavy. Zápas (aj futbalový) medzi DAC Dunajská Streda a Slovanom Bratislava mal priebeh, ktorý viacerí zainteresovaní očakávali, ale báli sa to povedať nahlas a pre istotu nezakročili. To, čo sa udialo, bolo totiž len pokračovaním „bezuzdného tiež povzbudzovania“ organizovaných polomilitantných, sfetovaných, či ináč „omráčených“ skupín likvidujúcich aj tú poslednú štipku slušných fanúšikov, ktorí sú ochotní dať svoje peniaze za niečo, čo SFZ nazýva ligový futbal. Reč je o tých už dlho tolerovaných a vedeniami niektorých klubov podporovaných tzv. fankluboch, teda o tých, ktorí podľa výborníkov niektorých klubov tvoria „výbornú atmosféru na štadiónoch“...! Čo sa vlastne deje? Včera sme mali možnosť sledovať, na môj vkus pomerne infantilnú tlačovú besedu zástupcov SFZ... ani ja som nepochopil, k čomu. Odpovede typu „radi by sme... nevieme... je tu zlá legislatíva... my nič, to oddiely... a tak podobne...“ nič nové nepriniesli a nič neriešia. Dovoľte mi na to povedať svoj názor.

Našu Corgoň ligu riadi Ligová komisia. Jedine tá je priamo zodpovedná za to, či sa uskutoční ligový zápas a za akých podmienok. Uvediem príklad. Nedopustila, aby sa v čase trnavského jarmoku konal problémový zápas Trnava – Slovan a zápas odložila o dva týždne. Je priamo zodpovedná aj za zápas v Dunajskej Strede. Ak cez internet sleduje, ako sa organizujú „primitívi“ z Brna, Poľska, či Slovana na jednej strane a z Maďarska, či Dunajskej Stredy na druhej strane, nie za účelom futbalu ale za účelom vzájomného stretu, tak jednoducho musí konať a zamedziť konaniu tohto stretu! Aká však bola skutočnosť? Objedná sa niekoľko sto policajtov, aby týchto futbalových úchylov sprevádzali a ako bonus im dajú helikoptéru... Dokedy budeme tolerovať skutočnosť, že akýkoľvek pohyb týchto futbalových bláznov bude sprevádzať policajný kordón každý týždeň, nech idú do hociktorého mesta na Slovensku? A ešte to budeme aj mediálne propagovať! Ale vráťme sa k sobote. Podľa mňa je nehoráznosť, ak člen politickej strany, ktorý sa na futbale vyskytol možno omylom, spochybní zásah policajných služieb, ktoré sú obhadzované kameňmi, petardami, či vytrhnutými sedadlami pološialenými premotivovanými akože fanúšikmi. Politikovi stačí, že boli „naši“...! A to prosím bez ohľadu, ktorej strane politik drukuje, omyl je ten, že sa vôbec tento problém politizuje. Kde boli politici, keď bolo treba finančne lepšie zadotovať zlepšenie podmienok na štadiónoch, podobne ako to urobili v Anglicku, či susednom Česku? Ak Ligová komisia nie je schopná riadiť túto súťaž, treba to jasne povedať. Treba použiť štandardné metódy z civilizovaných krajín, kde by takýto vývoj a spolitizovanie nedopustili, resp. už dávno by zakročila spoločnosť. Čo nás ešte čaká? Ďalej budeme infantilne ukazovať červené karty rasizmu a extrémizmu, súčasne tolerovať bučanie divákov na farebných futbalistov alebo hailovanie na štadiónoch? Treba jasne povedať - ten a ten klub si robí zo SFZ srandu, podporuje svoje kvázi fankluby, ktoré (podobne ako v Anglicku pred viacerými rokmi) nám zavrú dvere do klubovej Európy a pod., tak jednoducho bude odohrávať zápasy bez divákov! Nepôjde to? Tak pôjdu o súťaž nižšie!

Takéto riešenie nie je proti nikomu, je za slušný futbal. Ale kým si toto nebudeme vedieť nahlas vo vedení SFZ povedať, budeme čakať na Godota? Alebo na prvého mŕtveho na štadióne..?

P.S. Ospravedlňujem sa všetkým slušným fanúšikom a divákom, ktorí by sa cítili mojimi slovami dotknutí... nebol to môj zámer.

Tak namiesto novej multifunkčnej haly má Bratislave stačiť asi len zrekonštruované staré klzisko. Majstrovstvá sveta v hokeji sme získali vlastne podvodom. To nie sú ukrivdené, ani zbytočne silné slová. Prezentovali sme predsa halu, ktorá mala byť v Petržalke. V mene výstavby novej haly mesto nakoniec na dvakrát zamenilo dva lukratívne pozemky. V mene haly sa mal búrať cyklistický štadión, v mene haly sa mala búrať základná škola. Dnes to isté mesto ústami primátora hovorí o časovej tiesni a rekonštrukcii. Za štátne.
Je to hlúpe riešenie na hlúpom mieste. Keď starý štadión stavali, tak bol na okraji okraja mesta. Autá už vtedy poznali, dopravné zápchy nie. Dnes je to stred mesta. Zapchaný stred mesta. V okolí vyrastajú dva veľké bytové komlexy, búrajú sa kúpele Centrál, ktoré uvoľňujú miesto tretiemu. A navyše tu má vyrásť aj Národný futbalový štadión. Takto poňatá rekonštrukcia je piatou veľkou stavbou v okruhu niekoľkých stoviek metrov. Chceli by ste tam bývať a tadiaľ prechádzať? Kto by chcel? Lenže inú možnosť mať nebudeme.
Nový viacúčelový areál v Petržalke vyrastie. Nie kvôli falošne magickému roku 2011, ale preto, že obyvatelia Bratislavy a jej okolia ho potrebujú. Preto, že sa tu už desaťročia nič podobné nepostavilo. A to aj napriek tomu, že v jednom nemenovanom bulvárnom denníku nás presviedčajú raz o tom, aký skvelý bude život v okolí zrekonštruovaného zimáku, inokedy o tom, že Bajanovi odskočil investor... Táto celá evidentne niekým objednaná kampaň má zrejme za úlohu zakryť niečo iné. Ale ja sa znechutiť ani odradiť nedám.
A treba povedať aj niečo iné – Bratislavčania sú aj za Dunajom. Stále len počúvame reči o humanizácii Petržalky, nutnosti nosného dopravného systému či potrebe nových športovísk... ale čo nepostavila mestská časť (dnes i v minulosti) to nie je v Petržalke dodnes... Aj to je o prístupe k výkonu voleného funkcionára, o riadení mesta, o tom, či prevládajú skupinové záujmy alebo ten verejný... Verili by ste, že sa dokonca pošuškáva, že niektorí poslanci by novú halu v Petržalke aj privítali, ale keďže ide o Bajana, nemôžu to podporiť? Bohužiaľ, aj to sa deje...
Mesto nemenilo len pozemky, ale aj názory. My pozemok máme a názor na potrebu multifunkčnej haly a aquaparku sme nezmenili. Nebudeme sa ani zapájať do rôznych polemík, mediálnych vyhlásení či iných hier pred verejnosťou – podnikáme reálne kroky a budeme v tom pokračovať.

Vojna proti terorizmu by sa podľa mňa mala rozšíriť aj proti vedeniu slovenskej Národnej diaľničnej spoločnosti. Na Prístavnom moste už niekoľko mesiacov terorizujú našich a aj cudzích. Od začiatku jari tam niekoľko robotníkov opravovalo čosi na zábradlí. Že vraj protihlukovú stenu – obyčajná skladačka... Keďže som ich tam denne videl tak päť až šesť, nečudoval som sa, že to trvá tak dlho. Ale vraj sa to nedalo robiť mimo špičky, lebo je to technologicky a logisticky veľmi náročné.
To, čo sa začalo diať na moste v sobotu je pravdepodobne nielen technologicky a logisticky náročné, ale je to náročné predovšetkým intelektuálne. Pre tých, ktorí sa to snažia pochopiť.
V každom smere je len jeden jazdný pruh. Napriek tomu, že nákladná doprava je odklonená na most Apollo. To znamená, že sa dala obmedziť rýchlosť a nechať dva užšie pruhy. Úplne je zatvorený kruhový objazd pod mostom. Z Petržalky sa nedá dostať na Bajkalskú. Z Dolnozemskej na most Apollo. Cez víkend tam bolo viac policajtov ako robotníkov. Dopraváci, nie protiteroristické komando. V civilizovaných krajinách sa takéto aktivity koordinujú, súbežné (alternatívne) riešenia musia ostať voľné. U nás nie – rozkopávky a obmedzenia nájdete na každom kroku – Ivánska cesta, Dostojevského rad, Šafárikovo námestie... Dnes je to už katastrofa. „Krvavé“ nasadenie až štyroch robotníkov je výsmechom všetkého a všetkých. A odporúčanie hovorcu NDS, aby sme si všetci zobrali dovolenku, tomu tiež asi nepomôže.
Teroristi si bežne vymieňajú skúsenosti. Mohli by si ich aj tí z našej diaľničnej. V Nemecku dostávajú firmy opravujúce diaľnice za nočnú prácu od štátu viac peňazí, ako za dennú. Tá je skôr penalizovaná. Je jasné, že v konečnom dôsledku je to výhodné pre všetkých.
Alebo je za touto podobou terorizmu niečo iné? Inak koncipovaná „racionálna“ úvaha s alternatívnym pozadím?